Tom Kibble

Raný život a vzdelanie

Kibble sa narodil v Madráse v Indii a bol vnukom Williama Bannermana, dôstojníka indickej lekárskej služby, a spisovateľky Helen Bannermanovej. Vzdelanie získal na Doveton Corrie School v Madráse a potom v škótskom Edinburghu na Melville College a na Edinburskej univerzite. V roku 1955 získal bakalársky titul na Edinburskej univerzite, v roku 1956 magisterský titul a v roku 1958 doktorát. Kibble bol ženatý s Anne Allanovou od roku 1957 až do jej smrti v roku 2005. Mali tri deti.

Kariéra

Kibble sa zaoberal narúšaním symetrie (jednoduchý príklad - lopta na vrchole kopca sa môže kotúľať dole ľubovoľným smerom), fázovými prechodmi (jednoduchý príklad - voda sa pri mrznutí mení na ľad) a topologickými defektmi (zhruba - body, čiary alebo plochy v priestore, kde dochádza k skokom).

Najviac sa preslávil spolu s Geraldom Guralnikom a C. R. Hagenom (GHK) objavom Higgsovho mechanizmu (vysvetľuje, ako majú niektoré, ale nie všetky elementárne častice hmotnosť) a predpovedaním Higgsovho bozónu (hmotnej častice, ktorá je ústrednou súčasťou Higgsovho mechanizmu). V rámci osláv 50. výročia časopisu Physical Review Letters bol tento objav uznaný ako jeden z míľnikov v histórii PRL. Za tento objav bola profesorovi Kibblemu udelená Cena J. J. Sakuraia za teoretickú časticovú fyziku, ktorú udeľuje Americká fyzikálna spoločnosť za rok 2010. Aj keď sa všeobecne považuje za autora najkomplexnejšej z prvých prác o Higgsovej teórii, GHK neboli kontroverzne zaradené medzi autorov Nobelovej ceny za fyziku za rok 2013. V roku 2014 nositeľ Nobelovej ceny Peter Higgs vyjadril sklamanie, že Kibble nebol vybraný, aby sa o Nobelovu cenu podelil s Françoisom Englertom a so sebou.

Kibble bol priekopníkom v štúdiu vzniku topologických defektov v ranom období existencie vesmíru. Vplyvný model vzniku defektov cez určitý druh fázového prechodu je známy ako Kibbleov-Zurkov mechanizmus. Jeho práca o kozmických strunách (čiarové defekty priestoru v kozmickom meradle) zaviedla túto myšlienku do modernej kozmológie.

Bol jedným z dvoch spolupredsedov výskumného programu COSLAB (Cosmology in the Laboratory) financovaného Európskou vedeckou nadáciou (ESF), ktorý prebiehal v rokoch 2001 až 2005. Predtým bol koordinátorom siete ESF zameranej na topologické defekty vo fyzike častíc, kondenzovanej hmote a kozmológii (TOPDEF). V rámci týchto programov sa skúmali analógie medzi topologickými defektmi v ranom vesmíre a podobnými štrukturálnymi defektmi v kvapalinách a pevných látkach, ktoré možno skúmať v laboratóriu. (Ako jednoduchý príklad siete laboratórnych topologických defektov si uveďme hranice medzi mnohými malými, nesprávne usporiadanými kryštalitmi v kove.)

V roku 1966 Kibble vydal učebnicu Klasická mechanika, ktorá je stále v tlači (od roku 2016), teraz v piatom vydaní a v spoluautorstve s Frankom Berkshirom.

Rozpoznávanie

Kibble bol členom Kráľovskej spoločnosti (1980), Fyzikálneho inštitútu (1991) a Imperial College London (2009). Bol tiež členom Americkej fyzikálnej spoločnosti (1958), Európskej fyzikálnej spoločnosti (1975) a Academia Europaea (2000). V roku 2008 bol Kibble Americkou fyzikálnou spoločnosťou menovaný za vynikajúceho rozhodcu.

Okrem Sakuraiho ceny získal Kibble Hughesovu medailu (1981) Kráľovskej spoločnosti, Rutherfordovu (1984) a Guthrieho medailu (1993) Fyzikálneho inštitútu, Diracovu medailu (2013), medailu Alberta Einsteina (2014) a Kráľovskú medailu Kráľovskej spoločnosti v Edinburghu (2014). V roku 1998 získal CBE v rámci narodeninových vyznamenaní a v roku 2014 bol povýšený do rytierskeho stavu v rámci narodeninových vyznamenaní za zásluhy o fyziku.

Spoločenská zodpovednosť vedcov

V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa Kibble začal zaoberať pretekmi v jadrovom zbrojení a od roku 1970 zastával vedúce úlohy vo viacerých organizáciách, ktoré presadzovali spoločenskú zodpovednosť vedcov. V rokoch 1970 - 1977 bol členom národného výboru, potom pokladníkom a neskôr predsedom Britskej spoločnosti pre spoločenskú zodpovednosť vo vede, od roku 1976 bol správcom organizácie Science and Society Trust, v rokoch 1981 - 1991 bol členom národného koordinačného výboru, potom podpredsedom a neskôr predsedom organizácie Scientists against Nuclear Arms, bol sponzorom organizácie Scientists for Global Responsibility a od roku 1988 bol predsedom a neskôr správcom organizácie Martin Ryle Trust. Bol predsedom organizačného výboru druhého medzinárodného kongresu vedcov, ktorý sa konal na Imperial College v roku 1988, a spolueditorom zborníka.