Jednotkový vektor je akýkoľvek vektor, ktorý má dĺžku jednej jednotky.

Jednotkové vektory sa často zapisujú rovnako ako normálne vektory, ale so značkou nad písmenom (napr. a ^ {\displaystyle \mathbf {\hat {a}} }{\displaystyle \mathbf {\hat {a}} } je jednotkový vektor a.)

Ak chcete z vektora urobiť jednotkový vektor, vydeľte ho jeho dĺžkou: u ^ = u / ‖ u ‖ {\displaystyle {\widehat {u}}=u/\lVert u\rVert } {\displaystyle {\widehat {u}}=u/\lVert u\rVert }

Definícia a vlastnosti

Jednotkový vektor vektor vektorového priestoru je vektor s dĺžkou (normou) rovnou 1, t. j. pre jednotkový vektor e platí ‖e‖ = 1. Medzi dôležité vlastnosti patria:

  • Jednotkový vektor má dĺžku 1: ‖e‖ = 1.
  • Ak je jednotkový vektor získaný z vektora u, potom je kolineárny s u (má rovnaký smer alebo opačný pri zápornom skalárnom násobení) a zachováva smer, ak sa delí kladnou normou.
  • Skalárny súčin jednotkového vektora so sebou samým je 1: û · û = 1.
  • Skalárny súčin dvoch jednotkových vektorov rovná sa kosínusu uhla medzi nimi: û · v̂ = cos θ.

Normalizácia (postup)

Postup, ak chcete z neprázdneho vektora u získať jeho jednotkovú verziu :

  1. Vypočítajte normu (dĺžku) vektora: ‖u‖ = sqrt(u1² + u2² + ... + un²).
  2. Ak ‖u‖ = 0 (teda u je nulový vektor), normalizácia nie je možná — nulový vektor nemá smer.
  3. Ak ‖u‖ ≠ 0, vydelte každý komponent vektora jeho normou: û = u / ‖u‖.

Príklady

Príklad 1 (v R²): Nech u = (3, 4). Najskôr normu:

‖u‖ = sqrt(3² + 4²) = sqrt(9 + 16) = sqrt(25) = 5.

Jednotkový vektor:

û = (3/5, 4/5).

Príklad 2 (v R³): Nech v = (1, 2, 2). Norma:

‖v‖ = sqrt(1² + 2² + 2²) = sqrt(1 + 4 + 4) = sqrt(9) = 3.

Jednotkový vektor:

v̂ = (1/3, 2/3, 2/3).

Poznámka o opačnom smere: Ak máte vektor −u, jeho normalizovaný tvar bude −u/‖u‖, teda smer je opačný.

Bežné jednotkové vektory

  • V R² sú štandardné jednotkové vektory i = (1, 0) a j = (0, 1).
  • V R³ sú štandardné jednotkové vektory i = (1, 0, 0), j = (0, 1, 0), k = (0, 0, 1) (alebo e1, e2, e3).

Použitie

Jednotkové vektory sa často používajú pri:

  • určení smeru bez vplyvu veľkosti (napr. normály v počítačovej grafike),
  • výpočte uhla medzi vektormi pomocou skalárneho súčinu (pre jednotkové vektory stačí súčin rovný cos θ),
  • konštrukcii ortonormálnych báz a pri ortogonalizácii (Gram–Schmidt),
  • fyzikálnych aplikáciách, kde potrebujeme smer veličiny (napr. jednotkový vektor rýchlosti).

Dôležité varovanie: Nulový vektor nemožno normalizovať (delenie nulou nie je definované), preto vždy skontrolujte, či ‖u‖ ≠ 0 pred vykonaním normalizácie.