Bulharská komunistická strana (bulharsky: Българска Комунистическа Партия; skrátene BCP) bola vládnucou politickou stranou v Bulharsku v povojnovom období — v praxi od roku 1946 do roku 1990. Jej korene siahajú do začiatku 20. storočia, keď sa formoval komunistický a socialistický pohyb v krajine; medzi zakladateľov a raných vodcov tohto hnutia patrí Dimitar Blagojev.
Vzostup k moci (1944–1946)
V septembri 1944 komunistickí a prolevíci spojenci využili situáciu po ústupe nemeckých okupantov a viedli štátny prevrat — prevrat 9. septembra 1944 –, po ktorom sa v Bulharsku výrazne zvýšil vplyv Komunistickej strany. V tejto fáze mala dôležitú úlohu prítomnosť Sovietskej armády a vnútorná koalícia známa ako Otcovský front. Monarchia, ktorá bola vnímaná ako spojencovi predchádzajúceho režimu, stratila väčšinu svojej moci; po referende v roku 1946 bolo zrušené kráľovstvo a vyhlásená ľudová republika.
Politika, organizácia a kontrola
BCP rýchlo presadzovala systém jednoho vládnuceho režimu: znárodnila priemysel, banky a veľkú časť poľnohospodárskej pôdy, zaviedla plánované hospodárstvo a postupne kolektivizovala poľnohospodárstvo (najmä v 50. a 60. rokoch). Strana centralizovala moc prostredníctvom Štátneho výboru, Ústredného výboru a politbyra, pričom generálny tajomník (neskôr často označovaný ako predseda) bol de facto najsilnejšou osobou v krajine.
Súčasťou režimu bola aj silná represívna zložka: bezpečnostné služby dozerali na vnútornú opozíciu, prebiehali procesy, väznenia a perzekúcie politických nepriateľov a mnohí členovia predchádzajúcich politických síl boli zbavení práv, väznení alebo popraveni (napríklad známe procesy koncom 40. rokov). Režim tiež presadzoval politickú a spoločenskú homogenizáciu — v 80. rokoch prešla silno kritizovaná kampaní asimilácie voči etnickým Turkom (tzv. „revival process“), čo vyvolalo nespokojnosť doma i v zahraničí.
Lídri a vnútorná politika
Po druhej svetovej vojne sa v strane vystriedali viacerí vedúci predstavitelia; medzi významnejších povojnových vodcov patrili osobnosti ako Georgi Dimitrov, ktoré upevnili sovietsky orientovaný kurz. Najvýraznejšou a najdlhšie pôsobiacou postavou bol Todor Živkov, ktorý bol pri moci od roku 1954 až do novembra 1989 a stal sa jedným z najdlhšie slúžiacich lídrov v krajinách východného bloku. Po jeho odvolaní sa krátko ujal vedenia štátu Petar Mladenov a ďalší predstavitelia, ktorí sa snažili viesť pomalú reformu.
Hospodárske a spoločenské dôsledky
Pod vedením BCP prebiehala výrazná industrializácia, zlepšilo sa zdravotníctvo, školstvo a došlo k zlepšeniu gramotnosti a základných sociálnych služieb. Súčasne sa však hromadili problémy: centralizované plánovanie, závislosť na sovietskom trhu a energetických zdrojoch, nízka produktivita v poľnohospodárstve a narastajúca ekonomická neefektívnosť viedli v 70. a 80. rokoch k stagnácii a zadlžovaniu.
Pád režimu a transformácia (1989–1990)
S nástupom perestrojky a glasnosti v Sovietskom zväze a so vzostupom protestov v Bulharsku sa politická situácia rýchlo menila. Todor Živkov bol z funkcie odvolaný v novembri 1989, čím sa otvoril priestor na politické zmeny. Dňa 11. decembra 1989 líder Petar Mladenov oznámil, že strana sa vzdáva svojho zaručeného práva vládnuť — krok, ktorý formálne ukončil éru jednopartijného režimu. V roku 1990 sa strana formálne transformovala: v apríli 1990 prijala nový názov Bulharská socialistická strana (BSP) a začala sa preorientovávať na sociálno-demokratické a politicky pluralitné princípy. Následne prebehli prvé slobodné voľby a Bulharsko sa začalo integrovať do európskych politických a ekonomických štruktúr.
BCP teda zohrala kľúčovú úlohu pri formovaní povojnového Bulharska — priniesla rozsiahle sociálne zmeny a modernizáciu, no aj autoritársky režim, porušenia ľudských práv a ekonomické problémy, ktorých dôsledky boli cititeľné aj po roku 1990.