Chris Gueffroy (21. júna 1968 v Pasewalku – 5. a 6. februára 1989 v Berlíne) bol posledným človekom, ktorého pri pokuse o útek cez Berlínsky múr zabili pohraničníci. Jeho smrť sa stala symbolom tvrdosti východonemeckého režimu v krízovom roku 1989 a pripomienkou ľudských obetí, ktoré si vynútili prísne hraničné predpisy.

Gueffroy a jeho priateľ Christian Gaudian sa v noci z 5. na 6. februára 1989 pokúsili o útek z Východného Berlína do Západného Berlína. Pokúsili sa prejsť v blízkosti kanála v štvrti Britz. Miesto patrilo k miestam, kde sa úteky v minulosti aj podarili, a preto si obaja mysleli, že majú šancu uspieť.

Gueffroy a Gaudian si mysleli, že Schießbefehl, rozkaz zastreliť každého, kto sa pokúsi prekročiť múr, bol zastavený. Napriek tomu, keď preliezli posledný kovový plot, zbadali ich pohraničné jednotky Národnej ľudovej armády (NVA) a strieľali na nich. Gueffroya zasiahlo do hrude desať striel a zomrel v pohraničnom pásme; Gaudian bol ťažko zranený, zatknutý a neskôr súdený.

Gaudian bol odsúdený a 24. mája 1989 ho okresný súd v Pankowe uznal vinným z pokusu o ilegálne prekročenie hraníc ("versuchten ungesetzlichen Grenzübertritts im schweren Fall") a dostal trest troch rokov väzenia. V septembri 1989 ho východonemecká vláda prepustila na kauciu a 17. októbra 1989 ho previezli do Západného Berlína – súviselo to s tlakom na uvoľňovanie niektorých politicky citlivých väzňov v predvečer pádu režimu.

Bezprostredne po incidente dostali štyria pohraničníci ocenenia (Leistungsabzeichen der Grenztruppen) od veliteľa miestnej pohraničnej stráže Ericha Wöllnera a každý z nich prijal sumu 150 východonemeckých mariek. Po zjednotení Nemecka boli títo pohraničníci a ďalší zapojení do udalosti stíhaní berlínskymi súdmi. Dvaja z nich boli prepustení v januári 1992. Ingo Heinrich, ktorý vystrelil a zabil Gueffroya, bol najprv odsúdený na tri a pol roka väzenia; Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof) v roku 1994 znížil jeho trest na podmienečný trest v trvaní dvoch rokov.

V roku 2000 boli dvaja predstavitelia SED – Siegfried Lorenz a Hans-Joachim Böhme – postavení pred súd pre zodpovednosť za smrť Gueffroya a ďalších dvoch mladých mužov pri hraničných incidentoch. Najprv boli oslobodení, pretože sudca nenašiel priame dôkazy, že by mali právomoc priamo zrušiť alebo zmeniť rozkaz na zastrelenie. Prípad bol však znovu prerokovaný a 7. augusta 2004 boli obaja uznaní vinnými a dostali podmienečné tresty po 15 mesiacov. Sudca pri tom uviedol, že na uložené tresty mal vplyv dlhý časový odstup od skutkov. Tento proces bol jedným z posledných, ktoré riešili zločiny spáchané na vnútornej nemeckej hranici.

Úmrtie Chrisa Gueffroya vyvolalo v Západnom Berlíne a medzinárodne silné odsúdenie praktik režimu NDR a prispelo k rastúcemu tlaku na reformy a otvorenie hraníc v roku 1989. Jeho prípad zvýraznil, že hoci sa politická situácia východného bloku menila, násilie na hraniciach zostávalo reálnou hrozbou až do konca režimu.

21. júna 2003, v deň jeho 35. narodenín, bol na brehu kanála v štvrti Britz odhalený a postavený Gueffroyov pomník. Pomník navrhol berlínsky umelec Karl Biedermann; stal sa miestom spomienky, k modlitbám a pietnym aktom za obete múru a za pripomenutie ľudských dôsledkov politických rozhodnutí.

Ďalšie poznámky a kontext:

  • Schießbefehl: Ide o neoficiálny, no účinný rozkaz, ktorý bol súčasťou prísnej politiky NDR voči utečencom. V praxi znamenal, že strážcovia pri hraniciach mali povolenie použiť smrteľnú silu proti útekom, čo bolo predmetom neskorších súdnych konaní po zjednotení.
  • Právne následky: Procesy po zjednotení Nemecka riešili zodpovednosť jednotlivcov (pohraničníkov) aj predstaviteľov režimu za nariadenia, ktoré viedli k smrteľným postrelom. Tieto súdy sa snažili vyrovnať s právnou i morálnou zodpovednosťou za obdobie totalitnej vlády.
  • Pamäť a vzdelávanie: Smrť Chrisa Gueffroya je súčasťou širšieho diskurzu o Berlínskom múre a životných osudoch rozdeleného Nemecka; prípady ako tento sa využívajú v múzeách, výstavách a školských programoch pri vyučovaní o ľudských právach a histórii 20. storočia.