Budúcnosť Zeme bude závisieť od viacerých faktorov: postupného zvýšenia jasu Slnka, úbytku vnútornej tepelnej energie zo zemského jadra, dynamiky doskovej tektoniky a gravitačných vplyvov ostatných telies v slnečnej sústave. Planéta bude naďalej prechádzať prirodzenými klimatickými cyklami popísanými Milankovičovou teóriou — zmeny v excentricite obežnej dráhy, v sklonení rotačnej osi a v predcesii spôsobujú opakované obdobia zaľadnenia a oteplenia. V dlhodobom meradle (stovky miliónov rokov) sú dôsledkom doskovej tektoniky cykly spájania kontinentov do superkontinentov — ich vznik a rozpad prebieha obvykle v rozsahu približne 250–350 miliónov rokov. V geologicky dlhých intervaloch sa môže meniť aj sklon osi Zeme; niektoré modely predpokladajú, že za 1,5 až 4,5 miliardy rokov sa môžu zmeny sklonu osi stať extrémnejšími (teoreticky až do veľkých uhlov), čo by zásadne ovplyvnilo klimatické pásma.

Hlavné príčiny dlhodobého zhoršovania podmienok

  • Zvyšovanie slnečného žiarenia: Ako sa v jadre Slnka hromadí hélium, jeho jas postupne rastie. Táto zmena vedie k dlhodobému otepľovaniu povrchu a atmosféry.
  • Strata povrchovej vody a atmosféry: Zvýšené žiarenie môže spustiť tzv. vlhký skleníkový stav, pri ktorom sa voda z oceánov ľahšie dostáva do atmosféry a následne uniká do vesmíru (únik vodíka). Dlhodobý proces môže viesť až ke strate veľkej časti oceánov.
  • Zmena vnútornej dynamiky Zeme: S ochladzovaním planéty sa môže spomaliť alebo zastaviť dosková tektonika, ktorá je kľúčová pre recykláciu uhlíka a dlhodobú stabilitu klímy. Strata tektoniky by zmenila kolobeh živín a atmosférické zloženie.
  • Úbytok magnetického poľa: Ochladzovanie jadra môže viesť k zoslabenému geodynamickému generátoru magnetického poľa, čo zvýši eróziu atmosféry slnečným vetrom.
  • Orbitalne a rotačné zmeny: Interakcie s ostatnými planétami a mesiace (vrátane vplyvu Mesiaca) determinujú stabilitu osi rotácie a obežnej dráhy; výrazné výkyvy by mohli spôsobiť extrémne klimatické zmeny.
  • Skleníkové efekty: V neskorších fázach zvýšené teploty môžu spustiť kumulatívne skleníkové procesy (nazývané aj runaway greenhouse), ktoré dramaticky zvýšia povrchovú teplotu a zničia väčšinu životných foriem.

Časová os — približné medzníky

  • Nasledujúce desiatky až stovky miliónov rokov: kontinuálne pohyby litosférických dosiek, cykly tvorby a rozpadu superkontinentov (cca 250–350 mil. rokov na jeden cyklus). Klimatické výkyvy spôsobené Milankovičovými cyklami budú pokračovať, avšak v rámci dnešných rozsahov.
  • 1 až 2 miliardy rokov: postupné zvyšovanie slnečného žiarenia povedie k zníženiu ročného obsahu CO2 a k narušeniu fotosyntézy niektorých rastlinných typov; modely tiež naznačujú riziko začiatku stratenej oceánskej fázy (vlhký skleníkový efekt) a možného zastavenia kontinentálneho driftu, keď sa výrazne zmení množstvo povrchovej vody a vnútorné teplo klesne.
  • Približne 4 miliardy rokov: podľa viacerých štúdií narastajúce teploty môžu spustiť silný skleníkový efekt porovnateľný s podmienkami na Venuši; v tejto fáze by už veľká časť, ak nie väčšina, zložitejších foriem života mohla zmiznúť.
  • Pri konci životnosti hviezdy (niekoľko miliárd rokov): po vyčerpaní vodíka v jadre Slnko vstúpi do fázy červeného obra. Veľa modelov stavia začiatok tejto fázy na obdobie rádovo ~5 miliárd rokov od súčasnosti; niektoré odhady dávajú širšie rozpätie. V tejto fáze sa atmosféra a povrch Zeme výrazne ohrievajú a Slnko sa zväčší.
  • Možné pohltenie alebo zničenie Zeme: finálny osud Zeme je predmetom modelovania — pravdepodobné scenáre zahŕňajú úplné pohltenie planéty Slnkom počas najširšej fázy červeného obra alebo jej deštrukciu v dôsledku extrémne vysokých teplôt. Niektoré modely uvádzajú, že zničenie alebo pohltenie môže nastať v časovom horizonte rádovo niekoľkých miliárd rokov (odhadované hodnoty sa líšia, pre rôzne modely sa v literatúre uvádzajú napríklad hodnoty okolo 5–7,5 miliardy rokov).

Neistoty a možnosti

  • Presné termíny sa líšia v závislosti od modelov hviezdnej evolúcie, geodynamiky Zeme a od toho, ako presne budú prebiehať spätné väzby v klíme (napr. únik vodíka do vesmíru, zmeny v kolobehu uhlíka).
  • Riziká sú reálne na geologických časových škálach, ale sú mimo priameho dosahu ľudskej civilizácie v najbližších storočiach až tisícročiach. V dlhodobom horizonte sú však zásadné pre otázky trvácnosti podmienok pre život a pre možné stratégie presídlenia alebo ochrany (terraformovanie, medzihviezdne cesty a pod.).

V skratke: Zem zostane obývateľná ešte stovky miliónov až niekoľko miliárd rokov, avšak postupné zvyšovanie jasnosti Slnka, zmeny v geodynamike a atmosfére a konečná transformácia Slnka do fázy červeného obra povedú nakoniec k tomu, že planéta stratí podmienky potrebné pre život v dnešnej podobe a nakoniec bude zničená alebo zásadne premenená v priebehu niekoľkých miliárd rokov.