Inge Lehmannová zmenila doterajšie predstavy o vnútornom zložení Zeme: ukázala, že kovové jadro našej planéty nie je úplne tekuté, ale pozostáva z kvapalného vonkajšieho jadra a pevného vnútorného jadra. V roku 1936 publikovala svoju analýzu seizmických vĺn, v ktorej vysvetlila pozorované odchýlky v príchodoch primárnych (P) vĺn z zemetraseniach a dokázala, že tieto odchýlky najlepšie zodpovedajú modelu so silne diferencovaným jadrom — malým pevnejším jadrom uprostred kvapalného obalu. Tento objav vznikol na základe starostlivej matematickej analýzy spôsobu, akým sa energia uvoľnená pri zemetraseniach šíri Zemou, a neskôr sa stal kľúčovým prvkom modernej geofyziky. Lehmannová sa preslávila tým, že dokázala vysvetliť vznik dodatočných seizmických fáz a odrazov, ktoré sa nedali vysvetliť jednoduchým modelom tekutého jadra. Jej závery spočívali v pozorovaní, že niektoré P-vlny sa lámu alebo sa odrážajú spôsobom, ktorý naznačuje prítomnosť hranice medzi kvapalným a pevným prostredím vnútri jadra. Hoci boli jej výsledky spočiatku prijaté s určitým skepticizmom, neskoršie merania a rozvoj seizmológie potvrdili existenciu pevného vnútorného jadra a dnes je toto poznanie základom pre štúdium dynamiky Zeme, geomagnetizmu i procesov vnútri planéty. Inge Lehmannová sa narodila 13. mája 1888. Jej otec, Alfred Georg Ludvik Lehmann, bol psychológ a jej matka, Ida Sophie Torsleffová, bola žena v domácnosti. Pochádzala z rodiny s dobrým spoločenským zázemím, ale sama bola často veľmi plachá a ostýchavá — vlastnosť, ktorá jej ostala po celý život. Ako dieťa navštevovala progresívnu koedukačnú školu Fællesskolen, založenú Hannou Adlerovou, kde sa chlapci a dievčatá učili spoločne a rodilo sa tam menej prísne disciplíny než v tradičných školách. Inge tam cítila podporu, hoci sa občas nudiła, pretože školy jej ponúkali málo výziev. V roku 1906, keď mala 18 rokov, zložila prijímacie skúšky na Kodanskej univerzite. V roku 1907 začala študovať matematiku, chémiu a fyziku na univerzite; štúdium ukončila v roku 1920. Po ukončení štúdií sa venovala seizmologickému výskumu a postupne sa stala uznávanou odborníčkou v oblasti vnútorného zloženia Zeme. Vo vedeckej komunite je známa nielen pre svoj objav vnútorného jadra, ale aj pre dlhú a plodnú vedeckú kariéru — dožila sa 104 rokov (zomrela 21. februára 1993) a dokonca v pokročilom veku zostávala aktívna v publikovaní a interpretácii seizmických dát. Jej dielo má trvalý vplyv: objav pevného vnútorného jadra otvoril nové otázky o termodynamike a zložení Zeme, o pôvode a správaní geomagnetického poľa a o evolúcii planéty. Inge Lehmannová zostáva jednou z najvýznamnejších postáv modernej geofyziky — príkladom toho, ako dôkladná analýza dát a odvážne teoretické uvažovanie môžu zmeniť náš obraz o svete pod nohami.