Tuniak je názov pre niekoľko druhov morských rýb patriacich do čeľade Scombridae, najmä do rodu Thunnus. Sú to veľké, pelagické (otvorenomorského režimu) ryby s prúdnatým telom prispôsobeným rýchlemu plávaniu a migračnému spôsobu života.
Druhy
Medzi najznámejšie druhy rodu Thunnus patria:
- Thunnus thynnus – tuniak modroplutvý (atlantský modroplutvý), veľký druh dosahujúci značné rozmery a váhy (tuniak modroplutvý).
- Thunnus orientalis – pacifický modroplutvý.
- Thunnus maccoyii – južný modroplutvý (southern bluefin).
- Thunnus albacares – žltoplutvý (yellowfin).
- Thunnus obesus – veľkoočný (bigeye).
- Thunnus alalunga – bieloplutvý (albacore), známy aj z konzerv.
- Thunnus atlanticus – čierny tuniak (blackfin).
Okrem rodu Thunnus existujú aj iné dôležité druhy označované všeobecne ako tuniaky (napr. skipjack), ktoré patria do príbuzných rodov.
Rýchlosť a plávanie
Tuniaky sú veľmi rýchli plavci vďaka hydrodynamickému telu, silným svalom a ľahkým kostiam. V literatúre sa často uvádza, že tuniaky môžu krátkodobo dosiahnuť rýchlosti až okolo 70–77 km/h, hoci presné merania sa líšia podľa druhu, veľkosti jedinca a podmienok. Ich svalové zloženie (vysoký podiel tzv. červeného svalu) je prispôsobené na vytrvalé plávanie a rýchle nárazy pri prenasledovaní koristi.
Teplokrvnosť (regionálna endoterma)
Niektoré druhy tuniakov sú schopné udržiavať vyššiu vnútornú teplotu svalov a niektorých orgánov než okolité vody. Ide o formu regionálnej endoterma (tzv. heterotermia), pri ktorej dobre vyvinutý systém protiprúdových výmenníkov tepla (rete mirabile) zachytáva teplo vznikajúce svalovou činnosťou. Táto schopnosť im umožňuje loviť a žiť vo chladnejších vodách a byť aktívnejšími pri nižších teplotách v porovnaní s väčšinou „studenokrvných“ rýb.
Mäso a fyziológia svalov
Na rozdiel od mnohých iných rýb, ktoré majú prevažne svetlé biele mäso, má mäso tuniaka ružové až tmavočervené sfarbenie. Je to spôsobené vyšším obsahom myoglobínu v svalovom tkanive. Myoglobín je molekula, ktorá viaže kyslík a umožňuje svalom lepšie využitie kyslíka pri dlhotrvajúcej činnosti – preto svaly tuniaka ostávajú červené. Vyšší podiel červeného svalu súvisí so schopnosťou dlhodobého rýchleho plávania.
Mäso tuniaka je v gastronómii veľmi cenené: čerstvé sa často používa na sashimi a sushi, častejšie druhy sa konzervujú (napr. bieloplutvý/albacore alebo skipjack). Výživovo je bohaté na bielkoviny a omega‑3 mastné kyseliny, avšak väčšie a staršie jedince (najmä modroplutví tuniaci) akumulujú vyššie hladiny rtuti, čo ovplyvňuje odporúčania pre konzumáciu najmä u tehotných žien a detí.
Veľkosť, hospodárstvo a reprodukcia
Veľkosť tuniakov výrazne kolíše podľa druhu: menšie druhy okolo 1 m hmotnosti niekoľkých desiatok kilogramov, zatiaľ čo napr. atlantský tuniak modroplutvý môže dorastať do dĺžky nad 2 m a vážiť stovky kilogramov. Tuniaky sú pelagické, migrujú na veľké vzdialenosti a často tvoria veľké hejná. Sú predátormi – živia sa rybami, hlavonožcami a drobnými kôrovcami.
Rozmnožovanie prebieha vo forme potravných a rozmnožovacích migračných výjazdov; niektoré druhy tvoria husté náletové koncentrácie pri rozmnožovaní, kde dochádza k vonkajšiemu oplodneniu vajíčok v teplejších vodách.
Rybolov, chov a ochrana
Tuniaky sú jednou z najdôležitejších komerčných rýb na svete. Metódy rybolovu zahŕňajú lov na udicu (pole-and-line), obručové siete (purse seine), dlhé línie (longline) a iné. Priemyselný lov spôsobil v minulých desaťročiach dramatický pokles populácií niektorých druhov, najmä modroplutvých tuniakov. Preto sú niektoré druhy predmetom prísnej regulácie a medzinárodných dohod (napr. ICCAT, IOTC).
Existujú aj pokusy o chov tuniakov (ranched tuna alebo plnený odchov), ale plne udržateľný priemyselný chov za účelom úplného uzavretia životného cyklu zostáva technicky náročný a nákladný. Problémy spojené s rybolovom zahŕňajú aj vedľajší úlovok (bycatch), dopad na potravné reťazce a zmeny v ekosystémoch.
Zhrnutie a odporúčania
Tuniak (rod Thunnus) je adaptovaný na rýchle plávanie a dlhé migrácie, má červené svalové tkanivo bohaté na myoglobín, u niektorých druhov dochádza k regionálnej endoterme, čo im dáva ekologickú výhodu v chladnejších vodách. Sú dôležité pre svetovú potravinovú ekonomiku, no pretrvávajúce preťaženie rybolovu vyžaduje riadenie, zodpovedné rybolovné praktiky a sledovanie rizík (napr. obsah rtuti v mäse).