Alcide Amedeo Francesco De Gasperi (3. apríla 1881 – 19. augusta 1954) bol významný taliansky politik, zakladateľ strany Kresťanská demokracia (Democrazia Cristiana) a jeden z popredných štátnikov povojnového obdobia. Aktívne sa podieľal na vzniku moderných európskych inštitúcií, medzi ktoré patrí Rada Európy a Európske spoločenstvo uhlia a ocele, a významne prispel k začleneniu Talianska do západoeurópskych a atlantických štruktúr.
V rokoch 1945 až 1953 bol osem rokov predsedou vlády Talianska. To je dlhšie ako ktorýkoľvek iný taliansky premiér okrem Benita Mussoliniho, ktorý bol diktátorom. Počas svojho pôsobenia viedol krajinu v náročnom období povojnového obnovenia, budovania demokratických inštitúcií a hospodárskej obnovy.
De Gasperi sa narodil v regióne Trentino, vtedy súčasti Rakúsko-Uhorska, a stal sa talianskym občanom až po skončení prvej svetovej vojny, keď bolo Trentino pripojené k Taliansku. V medzivojnovom období bol aktívnym kresťansko-demokratickým politikom a novinárom. V roku 1927 ho na asi jeden a pol roka uväznili pre jeho nesúhlas s Mussoliniho fašistickou politikou; prepustili ho po zásahu pápeža pápež.
Život a pôsobenie pred druhou svetovou vojnou
De Gasperi pochádzal z regiónu s výraznou národnou a kultúrnou identitou. Pred vznikom fašistického režimu sa angažoval v katolíckom politickom hnutí a pôsobil aj ako publicista. Po nástupe fašizmu bol jeho politický priestor obmedzený, viackrát čelil prenasledovaniu a krátkodobému väzeniu. Po páde Mussoliniho a pri kolapse fašistického režimu sa De Gasperi rýchlo vrátil do verejného života a stal sa jedným z motorov znovuvzniku demokratickej politiky v Taliansku.
Poválečné obdobie a funkcia premiéra
Ako predseda vlády De Gasperi stál v čele krajiny v kritickej fáze transformácie – od monarchie k republike, od riešenia núdzových otázok potravín a bývania po širšie reformy. Jeho vlády sa podieľali na príprave a prijatí novej talianskej ústavy (1947), zavedení sociálnych opatrení, agrárnych reforiem a politík podporujúcich hospodársku obnovu. Politicky viedol centristickú, kresťanskodemokratickú líniu – snažil sa o stabilitu v koalíciách a o obmedzenie vplyvu komunistickej a silne ľavicovej opozície v povojnovom kontexte studenej vojny.
Európska orientácia a zahraničná politika
De Gasperi bol jedným z najvýraznejších zástancov európskej integrácie. Podporoval hospodársku spoluprácu so spojencami, Taliansko patrilo k prvým prijímateľom Marshallovho plánu a stalo sa zakladajúcim členom Severoatlantickej aliancie (NATO). Jeho vlády sa zaslúžili o to, že Taliansko sa zapojilo do prvých krokov smerujúcich k zblíženiu Európy, čo vyústilo aj do vytvorenia spomínaného Európskeho spoločenstva uhlia a ocele.
Odchod z politiky a odkaz
Vnútorná politika obdobia pofrancúzskej rekonštrukcie, spory o volebnú legislatívu a výsledky volieb v roku 1953 viedli k oslabeniu jeho politickej pozície. De Gasperi odstúpil v roku 1953 a krátko nato bol zvolený do iných verejných funkcií; zomrel 19. augusta 1954. Jeho odkaz je hodnotený najmä cez prism európskej integrácie, obnovy talianskej demokracie a formovania moderného talianskeho štátu. Pre mnohých je De Gasperi symbolom zodpovedného, prozápadného a demokratického vedenia Talianska v ťažkom povojnovom období.
Dedičstvo: De Gasperi sa stal jednou z kľúčových postáv európskej politiky polovice 20. storočia. Jeho úsilie o obnovu Talianska, spoluprácu s Vatikánom a aktivitu v prospech európskej jednoty ovplyvnilo ďalší vývoj krajiny i celého kontinentu. Mnohé inštitúcie a politické tradície modernej talianskej politiky nesú stopy jeho práce.