Alexander I. Ruský (rusky: Александр I Павлович, Aleksandr I Pavlovič) (23. december 1777 [12. december podľa letopočtu] – 1. december 1825 [19. november podľa letopočtu]) známy aj ako Alexander Blahoslavený (rusky Александр Благословенный), bol ruský cár od 23. marca 1801 do 1. decembra 1825 a prvý ruský kráľ v Poľsku v rokoch 1815–1825 (kráľ Kongresového Poľska). Bol zároveň veľkokniežaťom Fínska a Litvy a jednou z kľúčových osobností európskej politiky prvej polovice 19. storočia.
Život a vstup na trón
Narodil sa v Petrohrade ako syn veľkokniežaťa Pavla Petroviča (neskôr cára Pavla I.) a Márii Feodorovne (narodená ako Sophie Dorothea württemberská). Vyrastal na dvore so súkromným vzdelaním a bol ovplyvnený osvietenskými myšlienkami a západnou kultúrou, čo sa odrazilo v jeho ranom postoji k reformám. Na trón nastúpil po násilnej smrti svojho otca v marci 1801; po jeho nástupe sa pokúsil o čiastočnú modernizáciu štátnej správy a o miernejší priebeh vlády než mal Pavol I.
Vnútorná politika a reformy
V prvej fáze vlády prejavoval liberálnejšie sklony: presadzoval reorganizáciu ministerstiev, podporoval rozvoj školstva, vedy a umenia a zakladanie inštitúcií (napr. podpora vzdelávacích ústavov pre šľachtu). Zaviedol tiež niektoré administratívne reformy s cieľom zlepšiť fungovanie štátnej správy. Napriek tomu sa počas jeho vlády neriešila väčšia otázka zrušenia nevoľníctva, čo zostalo citlivou bodkou v ruskej spoločnosti.
Zahraničná politika a napoleonské vojny
Počas obdobia napoleonských vojen zohral Alexander I. kolísavú, niekedy pragmatickú úlohu: po krátkom aliancovaní s Napoleonom (napr. mier v Tilsite 1807) sa Rusko stalo hlavným protivníkom Francúzska po Napoleonovom vpáde do Ruska v roku 1812. Ruské ozbrojené sily sa podieľali na porážke Napoleona a Alexander bol jednou z vedúcich osobností Vídeňského kongresu (1814–1815). Na kongrese získal titul kráľa poľského a prijal pre Kongresové Poľsko ústavu, ktorá poskytla tomuto štátu obmedzenú autonómiu v rámci Ruského impéria.
Zmena smeru po roku 1812 a medzinárodné iniciatívy
Po úspechu nad Napoleonom sa Alexander postupne prikláňal k konzervatívnejším a náboženskejším postojom. Spoluzakladal tzv. Svätú alianciu (s Rakúskom a Pruskom) s cieľom zachovať monarchistický poriadok v Európe a potláčať revolučné hnutia. V domácej politike sa prejavila aj väčšia kontrola, prísnejšia cenzúra a potláčanie opozície.
Smrť, fámy a odkaz
Alexander I. náhle zomrel v Taganrogu 1. decembra 1825. Jeho smrť vyvolala množstvo dohád a konšpiračných teórií; vznikla aj legenda, podľa ktorej sa vraj nezomrel, ale odišiel do anonymného ústrania a neskôr žil ako mnícha Feodora Kuzmiča — toto tvrdenie však nebolo dokázané. Po jeho smrti nasledovala krátka kríza nástupníctva a v decembri 1825 došlo v Petrohrade k Decembristickému povstaniu, ktoré symbolicky súviselo s nespokojnosťou časti šľachtickej a dôstojníckej elity s pomalými reformami.
Dedičstvo
Alexanderova vláda má zložité hodnotenie: v ranej fáze sa prejavil ako reformátor a stúpenec niektorých osvietenských myšlienok, po roku 1812 sa však obrátil k silnejšej konzervatívnej politike. V európskom meradle ho historici vnímajú ako jedného z architektov povojnového usporiadania (Vídeňsky kongres, Svätá aliancia). V ruskom kontexte mu prischol obraz panovníka so silným náboženským cítením, čo v ľudovej pamäti prispelo k jeho prívlastku „Blahoslavený“. Jeho vláda pripravila pôdu pre ďalšie politické konflikty, ktoré vyvrcholili v priebehu 19. storočia.
