Sir Karl Popper CH FRS FBA (28. júla 1902 - 17. septembra 1994) bol rakúsky a britský filozof a profesor na London School of Economics.

Je považovaný za jedného z najvplyvnejších filozofov vedy 20. storočia. Písal aj o sociálnej a politickej filozofii, najmä o škodlivosti totalitných ideí a politiky. Popper je známy myšlienkou empirickej falzifikácie.

Životopis

Karl Popper sa narodil vo Viedni v roku 1902. Študoval matematiku, fyziku a filozofiu, pôvodne pracoval aj ako učiteľ. Zo svojho rodného Rakúska emigroval v medzivojnovom období; prežil časť života v Novom Zélande a neskôr sa usadil vo Veľkej Británii, kde pôsobil ako profesor na London School of Economics. Bol ocenený viacerými akademickými titulmi a vyznamenaniami (skr. CH, FRS, FBA), ktoré odrážajú jeho medzinárodný vplyv.

Filozofia vedy a falzifikácia

Popperova najslávnejšia myšlienka je kritérium falzifikovateľnosti, ktoré predložil ako odpoveď na problém demarkácie — ako odlíšiť vedecké tvrdenia od nevědeckých alebo metafyzických. Podstata jeho prístupu je jednoduchá: vedecká teória musí byť formulovaná tak, aby prinášala testovateľné predpovede, ktoré by ju mohli v prípade nesúladu s pozorovaním vyvrátiť. Teórie teda nemožno konečne dokázať (verifikovať), ale možno ich experimentálne vyvrátiť (falzifikovať).

Popper tiež rozvinul myšlienku "conjectures and refutations" (návrhy a vyvrátenia): vedecký pokrok podľa neho prebieha ciklicky — vedecké hypotézy (konjektúry) vznikajú ako tvorivé návrhy, ktoré sú následne vystavované prísnej kritike a testovaniu. Tým sa odstraňujú chybné teórie a zostávajú tie, ktoré odolávajú najtvrdším skúškam. Tento postoj sa nazýva kritický racionalizmus a stavia dôraz na kritiku namiesto na hľadanie konečných dôkazov pravdy.

Popperove argumenty tiež upozorňujú na problémy súvisiace s potvrdením vedeckých teórií: napríklad Duhem–Quineov problém (že jednotlivé empirické testy testujú celý súbor predpokladov, nie len jednu teóriu) a praktická úprava teórií pri konfrontácii s dátami. Kritici tvrdia, že falzifikácia je niekedy príliš prísna alebo nepraktická, ale aj tak zásadne ovplyvnila metodológiu vedy a diskusie o vedeckej racionalite.

Politická filozofia a obrana demokracie

Popper bol tiež významným obrancov otvorenej spoločnosti. Vo svojej politickej filozofii kritizoval historicizmus — vieru, že dejiny sa riadia nevyhnutnými zákonmi vedúcimi k determinovanému cieľu — a odmietal totalitné ideológie, ktoré tvrdo pripisovali spoločenské a historické procesy nevyhnutnému cieľu. Najznámejším dielom v tejto oblasti je kniha Open Society and Its Enemies, v ktorej kritizoval dielá Platóna, Hegela a Marxa za ich prispôsobenie autoritárnym a utopickým tendenciám.

V praktickej politickej filozofii Popper presadzoval piecemeal social engineering — postupné, opatrné zlepšovanie spoločnosti prostredníctvom malých, testovateľných reforiem — na rozdiel od veľkých utopických projektov, ktoré podľa neho vedú k riziku násilia a totalitarizmu. Formuloval tiež tzv. paradox tolerancie: pluralitná spoločnosť musí odmietať pasívne tolerovanie aktívnej neba tolerantnej ideológie, ktorá chce vymaniť toleranciu samu (inými slovami, sloboda musí byť obhájená aj proti tým, ktorí by ju zneužili).

Diela a vplyv

  • The Logic of Scientific Discovery (Logik der Forschung) — hlavné dielo o metodológii vedy a falzifikácii.
  • The Open Society and Its Enemies — obrana liberalizmu a kritika totalitarizmu a historicizmu.
  • The Poverty of Historicism a Conjectures and Refutations — ďalšie významné príspevky k filozofii vedy a spoločenskej filozofii.

Dedičstvo a kritika

Popperov prínos výrazne ovplyvnil filozofiu vedy, metodológiu vedeckého výskumu a politickú teóriu liberálnej demokracie. Jeho myšlienky inšpirovali vedcov, filozofov, sociológov aj politikov, a diskusia o falzifikovateľnosti zostáva ústrednou témou pri hodnotení vedeckých tvrdení.

Zároveň čelil kritike: niektorí myslitelia poukazovali na to, že vedecké teórie sa často upravujú alebo rozširujú namiesto okamžitého opustenia pri prvom protivevedeckom dôkaze, čo komplikuje jednoduché uplatnenie Popperovho kritéria. Filozofi ako Imre Lakatos, Thomas Kuhn či rôzni predstavitelia holizmu a sociológie vedy rozvinuli alternatívy a doplnenia k jeho prístupu.

Napriek kritikám zostáva Popper jednou z kľúčových postáv modernej filozofie vedy a politickej mysle — jeho dôraz na otvorenú spoločnosť, kritiku dogmatizmu a metodickú ostrosť sú stále považované za dôležité v aj súčasných diskusiách.