Vraždy Burkea a Hareho (alebo vraždy vo West Porte) boli sériové vraždy v škótskom Edinburghu od novembra 1827 do 31. októbra 1828. Incidenty prebehli v oblasti West Port v starej časti mesta a vyvolali vlnu hrôzy a verejného pobúrenia po celej krajine.
Páchateľia a obete
Vraždy spáchali írski prisťahovalci William Burke a William Hare. Ich obeťami boli prevažne zraniteľní ľudia — bezdomovci, neschopní, opití alebo ľudia bez rodinných väzieb, ktorí sa u nich ubytovali alebo ich poznali. Mŕtvoly svojich 17 obetí predali doktorovi Robertovi Knoxovi, ktorý v tom čase pôsobil ako významný anatóm a učiteľ. Knox bol členom Kráľovskej spoločnosti a konzervátorom Múzea porovnávacej anatómie v Edinburghu. Ako lektor anatómie potreboval telá pre výučbu študentov medicíny, preto bol na miestnom trhu s mŕtvolami pravidelným odberateľom.
Spôsob vraždenia a termín "burking"
Páchatelia prevádzkovali malý penzión/ubytovňu vo West Porte, kam lákali alebo ubytovávali svoje obete. Metóda vraždy bola relatívne jednoduchá a účinná: obete boli udusené, zvyčajne tak, aby nespôsobili viditeľné poškodenie tela, čo umožňovalo jeho predaj pre zdravotnícke a pedagogické účely. Z tohto spôsobu zabíjania vzniklo slovo burking, ktoré znamená zámerne udusiť a všeobecne ticho potlačiť; po týchto udalostiach sa pojem dostal do bežnej angličtiny ako výraz pre tajné a neľútostné potláčanie niečoho.
Vyšetrovanie, súd a tresty
Po sérii záhadných zmiznutí a podozrivej činnosti si pozornosť verejnosti a polície získali okolnosti predaja tiel do anatomických zbierok. Vyšetrovanie viedlo k vypočutiam a nakoniec k zatknutiu. William Hare sa rozhodol spolupracovať s vyšetrovateľmi (turned king’s evidence) a vypovedal proti Burkeovi, čo mu zabezpečilo imunitu pred trestným stíhaním. Burke bol postavený pred súd, uznaný vinným a popravený — poprava sa konala 28. januára 1829 na námestí Grassmarket v Edinburghu. Po poprave bolo jeho telo podrobené pitve a jeho pozostatky boli zachované a vystavené v niektorých odborných zbierkach ako varovanie pred podobnou kriminalitou. Osud Williama Hareho zostal nejasný; vyhol sa trestu a neskôr žil pod rôznymi menami, pričom jeho ďalší život je predmetom rôznych, niekedy protichodných správ.
Úloha Roberta Knoxa a verejné reakcie
Robert Knox nebol obvinený z účasti na vraždách — tvrdil, že kupoval telá bez vedomia, že pochádzajú z násilnej smrti. Napriek tomu jeho povesť utrpela; verejnosť ho vnímala ako súčasť problému zneužívania anatomických požiadaviek a morálneho zlyhania lekárskej komunity, ktorá profitovala z pochybného prísunu tiel. Atmosféra nedôvery voči lekárskemu vzdelávaniu a praktikám anatomie bola jedným z hlavných dôvodov, ktoré viedli k legislatívnym zmenám v nasledujúcich rokoch.
Dôsledky a legislatíva
Hoci prípady Burkea a Hareho boli extrémnym a šokujúcim zločinom, ich odhalenie urýchlilo reformy. Masové pobúrenie verejnosti a obavy o morálku a bezpečnosť viedli nakoniec k prijatiu Anatomy Act 1832 v Spojenom kráľovstve. Tento zákon sprísnil a reguloval spôsob, akým môžu byť telá používateľné na vedecké a vzdelávacie účely — zaviedol napríklad jasnejšie pravidlá pre využívanie tiel neidentifikovaných a nariadil lepšiu kontrolu nad odberom a distribúciou mŕtvol. Cieľom bolo znížiť obchod s odcudzenými a podozrivými telami a odstrániť motiváciu k násilnému získavaniu tiel.
Kultúrny odkaz
Prípad Burkea a Hareho pretrval v kultúrnej pamäti: inšpiroval divadelné hry, literatúru i ľudové príbehy, pričom slovo „burking“ sa stalo trvalým príspevkom do slovníka. Tieto udalosti takisto poukázali na napätie medzi vedeckou potrebou a etickými hranicami, ktoré stále rezonuje v diskusiách o medicínskom výskume a praxi.
Počet obetí je v prameňoch niekedy udávaný rôzne — bežne sa spomína 16 až 17 ľudí; presný počet môže byť sporný vzhľadom na chýbajúce záznamy a charakter obete tej doby.
