Can-can (písaný aj ako cancan alebo Can Can) je energický a razantný tanečný štýl z prostredia music hall a kabaretných scén, ktorý sa preslávil koncom 19. storočia vo Francúzsku. Tanečnice tancujú v choreograficky zjednotených zboroch, nosia bohaté kostýmy s viacerými vrstvami spodničiek, dlhé sukne, korzety a čierne pančuchy – štýl typický pre módu 90. rokov 19. storočia. Can-can vynikal vysokými kopmi, roznožkami, rozťahmi nôh, chvatmi, roztočmi a občasnými akrobatickými prvkami; častou súčasťou boli aj efektné odhaľovania spodničiek a pančúch, čo prispievalo k jeho povesťi provokatívneho tanca.

Pôvod a vývoj

Can-can sa začal rozvíjať v prostredí nižšej triedy a ľudových tanečných sál v Paríži, približne od 1830. Stále častejšie sa objavoval v kabaretových a varietných miestach Montparnasse a tiež Montmartre, kde si rýchlo získal popularitu v nočnom živote mesta. Pôvodne to boli menej formálne kreácie a improvizácie tanečníc a tanečníkov; postupne sa však tanec profesionalizoval a presunul sa do scénických hál a etablovaných kabaretov.

Moulin Rouge a slávne tanečnice

Tanečný repertoár can-canu dosiahol vrchol popularity v 90. rokoch 19. storočia, keď hviezdy ako La Goulue alebo Jane Avril vystupovali v slávnom kabarete Moulin Rouge. Tieto tanečnice boli nielen populárne, ale často aj dobre platené; ich vystúpenia pritahovali domácu aj zahraničnú klientelu. Scéna druhého francúzskeho cisárstva a obdobie fin de siècle priniesli nové variácie pohybov, kostýmov a choreografií, ktoré tancu pridali na prepracovanosti a divadelnej atraktivite.

Hudba a Jacques Offenbach

Najznámejšou melódiou spojenou s kankánom je galop z operety Jacquesa Offenbacha Orfeus v podsvetí – často označovaný ako „Galop infernal“. Táto rýchla, rytmická a veselá pasáž sa stala takmer synonymom can-canu; orchestre ju hrajú v rôznych aranžmánoch a často je prispôsobená pre akordeón, klavír či orchestrové zostavy v kabaretových produkciách. Hudobne je typická prechodným tempom v 2/4 rytme, vysokou energiou a opakujúcimi sa motívmi, ktoré podporujú dynamiku kopov a synkopovaných krokov.

Charakteristika tanca a kostýmov

  • Technika: Can-can je založený na silných, synchronizovaných pohyboch zboru: vysoké kopy, kopanie do vzduchu, pružné ohyby trupu, rýchle nožné figúry a občasné akrobatické prvky (roznožky, kotrmelce).
  • Kostým: Viacvrstvové spodničky, kruhy, riasené sukne, korzety, čipky, pančuchy s podväzkami a často výrazný mejkap – to všetko patrilo k typickému výzoru. Neskôr sa do šou pridali aj pánske role s cylindrami a frakmi pri „muzikálových“ čísach.
  • Estetika a škandál: V dobovej spoločnosti bol can-can považovaný za provokatívny a často skandalózny pre svoje odhaľovanie a sexuálne náznaky; zároveň však priniesol novú formu zábavy a bol znakom moderného mestského nočného života.

Vplyv a dedičstvo

Can-can výrazne ovplyvnil európsku kabaretnú kultúru a stal sa medzinárodným symbolom francúzskeho varieté. Do 20. storočia prenikli profesionálne tanečné skupiny, ktoré tanec štandardizovali a upravili pre divadelné pódiá, film aj televíziu. Dnes sa can-can stále objavuje v revuálnych show, turistických programoch a kultúrnych podujatiach ako nostalgický, no aj živý prvok scény. Offenbachova hudba a ikonické obrazy Moulin Rouge sa stali súčasťou populárnej ikonografie spojené s týmto tancom.

Can-can zostáva fascinujúcim príkladom zmesi ľudovej vitality, scéne prispôsobenej techniky a provokatívnej estetiky, ktorá prešla cestu od nočných tanečných sál až po svetové pódiá.