Plch jedlý (často uvádzaný aj ako „tučný plch“) (Glis glis) je drobný cicavec z čeľade plchovitých (Gliridae). Je to jediný druh v rode Glis, typický svojím guľatým telom, veľkými očami, krátkymi ušami a huňatým chvostom. V noci je veľmi pohyblivý a obratný lezec, často prebýva v korunách stromov, v dutinách alebo v murovaných štrbinách. ploskáčik

Popis

Plch jedlý meria telo približne 12–20 cm, dĺžka chvosta pridáva ďalších 10–15 cm; hmotnosť sa pohybuje okolo 70–150 g. Srsť má sivohnedú až žltohnedú farbu s jemným pruhovaním. Vďaka veľkým očiam má vynikajúci nočný zrak, premosťuje veľké vzdialenosti skokmi medzi konármi a dokáže sa pevne prichytiť k povrchom vďaka ostrým pazúrikom. Dožívajú sa bežne 5–10 rokov vo voľnej prírode, v zajatí aj viac.

Biológia a spôsob života

Plchy sú prevažne nočné (nokturnálne). Živia sa širokým spektrom potravy: orechy (najmä bukvice a gaštany), semená, plody, hmyz, drobné vtáčie vajcia a niekedy aj mladé vtáky. Ich zásoby potravy na zimu sú vyhľadávané — počas jesene si vytvárajú zásoby orechov, ktoré ukrývajú v dutinách alebo medzi listím. Majú výraznú schopnosť hibernácie (brumácie): v chladnom období výrazne znižujú telesné funkcie a prečkávajú zimu v úkryte s občasnými prebudeniami.

Rozmnožovanie prebieha zvyčajne raz ročne — samica má vrh 4–6 mláďat po asi 30–33 dňoch gravidity. Mláďatá sú bezsrsté a slepé a starajú sa o ne matka a v niektorých prípadoch i staršie súrodence. Komunikačne používajú píšťalovité zvuky a rôzne pachové značky.

Rozšírenie a výskyt v Európe

Plch jedlý žije rozsiahlo v Európe a na častiach západnej Ázie. V lesnom a parkovom poraste je bežným druhom stredoeurópskych listnatých a zmiešaných lesov. V niektorých oblastiach, napríklad Európe, sú plchy súčasťou miestnej fauny už dlhé stáročia. V niektorých regiónoch, napríklad v okolí mesta Tring v Anglicku, sa druh etabloval po tom, ako v roku 1902 niekoľko jedincov uniklo zo súkromnej zbierky Lionela Waltera Rothschilda; odhady britskej populácie sa udávajú až na približne 10 000 jedincov v oblasti trojuholníka medzi Beaconsfield, Aylesbury a Luton.

Historické využívanie a vzťah k človeku

Plchy boli známe aj starým civilizáciám. Starí Rimania ich niekedy chovali a domestikovali v tzv. gliraria — terakotových nádobách alebo jamách — ako zdroj potravy a delikatesy. Preto termín „jedlý“ v názve odráža ich historické používanie ako pochúťka) a zdroj mäsa a tuku, ktorý sa v minulosti využíval i v ľudovom liečiteľstve. V niektorých vidieckych oblastiach, napríklad v Slovinsku, pretrváva tradícia chovu alebo lovu plchov na konzum; písomné zmienky o ich využití ako potraviny a kožušiny existujú už od 13. storočia. Uvádza sa tiež použitie tuku ako lieku v ľudovej medicíne. V ťažkých časoch alebo medzi chudobnými obyvateľmi boli plchy dôležitým zdrojom bielkovín.

Vplyv na ľudské aktivity a ochrana

V niektorých oblastiach sú plchy vnímané ako škodca, pretože môžu poškodzovať izolačné materiály v budovách, žrať ovocie v sadoch alebo spôsobovať škody v skladoch semien. V Spojenom kráľovstve však platia právne obmedzenia: zákon Wildlife and Countryside Act 1981 upravuje spôsoby, akými možno s voľne žijúcimi plchmi nakladať, a niektoré metódy ich usmrcovania sú zakázané; na intenzívnejšie zásahy do populácie môže byť potrebné získať povolenie.

Medzinárodne má plch jedlý stav hodnotenia IUCN ako najmenej ohrozený (Least Concern), pretože je rozšírený a v mnohých oblastiach početný. Lokálne populácie však môžu byť ovplyvnené stratou biotopov, fragmentáciou lesov a zmenami v lesnom hospodárstve.

Zhrnutie

  • Latinský názov: Glis glis.
  • Typické znaky: guľaté telo, veľké oči, huňatý chvost, nočný spôsob života.
  • Potrava: orechy, plody, semienka, hmyz, príležitostne vajcia či malé stavovce.
  • Hibernácia: áno — prečkávajú zimu v brumácii.
  • Vzťah k človeku: historicky chované ako potrava; dnes miestami považované za škodcu, ale vo väčšine regiónov nie sú ohrozené.