Hypergigant (často označovaný aj ako trieda 0 svietivosti) je extrémne veľká a veľmi hmotná hviezda s mimoriadne vysokou svietivosťou a veľkými stratami hmoty v podobe silných hviezdnych vetrov a erupcií. Presná definícia hypergigantov nie je úplne ustálená: okrem vysokého vyžiareného výkonu sú kritériom aj spektrálne znaky (napr. emisia s P Cygni profilmi) a veľmi vysoké rýchlosti úbytku hmoty, ktoré odlišujú hypergiganty od bežných superobrov alebo nadobrov.

Vlastnosti

Hypergiganty patria medzi najväčšie a najjasnejšie hviezdy vo vesmíre. Typické črty:

  • veľmi vysoká svietivosť (často desiatky tisíc až milióny násobkov slnečnej svietivosti),
  • veľká hmotnosť pri zrode (desiatky až stovky násobkov hmotnosti Slnka),
  • extrémne vysoké tempo straty hmoty (silné vetry, ročné úbytky často >>10⁻⁵ M☉/rok),
  • rozsiahle, rozptýlené atmosféry a husté prstence prachu alebo plynu okolo hviezdy, čo komplikuje merania,
  • častá pulzácia a fotometrická alebo spektrálna premenlivosť.

Veľkosť a meranie

Určenie skutočného priemeru hypergigantov je náročné kvôli neistým vzdialenostiam, rozľahlým atmosféram a prítomnosti prachu. Pre meranie sa používajú metódy ako interferometria, meranie uhlového priemeru, spektrálna analýza a odhadovanie svietivosti pri známej vzdialenosti. Preto sú uvedené hodnoty často orientačné a môžu sa s novými pozorovaniami meniť.

Známé príklady

Medzi najznámejšie a často citované príklady veľmi veľkých hviezd patria UY Scuti a NML Cygni. UY Scuti, pulzujúci červený obor, sa v niektorých odhadoch uvádza ako hviezda s radiusom približne 1700‑krát väčším ako Slnko, pričom konkrétne číslo závisí od použitej vzdialenosti a metódy merania. Podobne NML Cygni sa odhaduje na približne 1650‑krát väčší než Slnko. Oba údaje treba chápať ako približné — rôzne štúdie dávajú mierne odlišné výsledky.

Životnosť a vývoj

Hypergiganty vznikajú z veľmi hmotných hviezd a ich život je v kozmickom meradle krátky. Kým Slnko prežije približne 10 miliárd rokov, hypergiganty žijú len rádovo niekoľko miliónov rokov. V priebehu evolúcie môže hypergigant prechádzať fázami ako červený superobor, luminous blue variable (LBV) alebo žiariť v erupciách podobných tým u Eta Carinae; nakoniec môže skončiť ako supernova alebo hypernova a zanechať neutrónovú hviezdu alebo čiernu dieru.

Prečo sú ťažko pozorovateľné

Existuje niekoľko dôvodov, prečo je nájdenie a presné určenie hypergigantov náročné:

  • krátka životnosť a teda menšia pravdepodobnosť nájdenia v miestnom okolí,
  • silné púštne a prachové obaly, ktoré zatemňujú hviezdu v optickom pásme,
  • veľké rozdiely v odhadoch vzdialenosti, čo priamo ovplyvňuje odhad svietivosti a priemeru,
  • premennosť a komplexné spektrálne znaky, ktoré sťažujú jednoznačnú klasifikáciu.

Hypergiganty sú fascinujúce objekty pre štúdium koncových štádií veľmi hmotných hviezd, procesov straty hmoty a vzniku prachu v okolí hviezd. Ich presná klasifikácia a fyzikálne parametre sa naďalej spresňujú s pokrokom v pozorovacích metódach (interferometria, rádiové a infračervené merania) a lepším určením vzdialeností.