Miafyzitizmus (alebo henofyzitizmus) je teologický pojem opisujúci učenie o Kristovej prirodzenosti. Podstata tejto myšlienky je, že Ježiš Kristus má božský i ľudský aspekt, ktoré sa po zjavení vtelenia spájajú do jednej zjednotenej prirodzenosti. Táto jednota sa podľa miafyzitov chápe tak, že božské a ľudské nie sú zničené ani rozdelené, ale tvoria jednu „prirodzenosť“ (grécky μία φύσις), často v súvislosti s formulou Cyrila Alexandrijského μία φύσις τοῦ θεοῦ λόγου σεσαρκωμένη („jedna prirodzenosť Božieho Slova stala sa telom“).

Čo presne miafyzitizmus tvrdí

  • Jednota prirodzenosti: božské a ľudské v Kristovi sú spojené v jednej prirodzenosti po vtelení, bez zámiennej zmesi alebo zániku jednej zložky.
  • Plnosť božstva a ľudskosti: Kristus zostáva plne Bohom i plne človekom — nie čiastočne, nie zmiešane a nie oddelene.
  • Odpor k extrémom: miafyziti odmietajú akékoľvek učenie, ktoré by vyhlasovalo, že jedna prirodzenosť úplne „pohltila“ alebo „zamenila“ druhú (čo by bolo karikatúrou monofyzitizmu), ako aj učenia, ktoré by rozkladali Kristovu jednotnú osobu na dve neprepojené osoby.

Historický kontext

Kľúčovým momentom, ktorý spôsobil spor, boli cirkevné koncily v 5. storočí, najmä koncil v Efeze (431) a najmä koncil v Chalcedóne (451). Koncil v Chalcedóne prijal formuláciu, že Kristus je uznávaný „v dvoch prirodzenostiach“ (božskej a ľudskej), ktoré existujú „bez zmiešania, zmeny, rozdelenia ani oddelenia“ — táto formulácia sa stala základom chalcedónskeho (tzv. chalcedónskeho alebo „dvojnatúrneho“) chápania Krista.

Mnohé cirkvi v Blízkom východe a Afrike (dnes známe ako orientálne ortodoxné cirkvi) odmietli chalcedónske vyjadrenie, pretože ho pokladali za blízke nestoriánstvu alebo za nevhodné vyjadrenie Cyrilovej tradície. Tieto cirkvi prijali formulácie, ktoré zdôrazňujú jednota prirodzenosti Krista — teda miafyzitizmus — a neskôr boli chápané a označované chalcedónskymi autoritami často pojmom monofyzitizmu.

Rozdiel medzi miafyzitizmom a monofyzitizmom

  • Miafyzitizmus: hovorí o jednej zjednotenej prirodzenosti „vtelenej Božieho Slova“, ktorá plne obsahuje božskú i ľudskú realitu bez ich zrušenia. Miafyziti trvajú na tom, že istá terminologická odlišnosť neznamená nezhodu v samotnom jadre kresťanského presvedčenia o Kristovi.
  • Monofyzitizmus (v užšom, heretickom zmysle): tvrdí, že Kristus mal iba jednu prirodzenosť, pričom ľudská prirodzenosť bola pohltená alebo pozmenená božskou; to bolo v patristickej dobe považované za hereziu, pretože popieralo skutočnú ľudskosť Krista.

Cirkevné dôsledky a kto zastáva miafyzitizmus

Spor o Chalcedon viedol k dlhodobému rozdeleniu. Medzi hlavné cirkvi, ktoré sú historicky spojené s miafyzitným chápaním, patria (medzi inými):

  • Coptická ortodoxná cirkev (Alexandria)
  • Syrská ortodoxná cirkev (Antiochia)
  • Armenská apoštolská cirkev
  • Etiópska a Eritrejská Tewahedo cirkev
  • Niektoré indické tradície ako Malankarská cirkev

Tieto cirkvi sú často súhrnne označované ako orientálne ortodoxné (non-chalcedonské) cirkvi. Chalcedónski kresťania (vrátane východnej pravoslávnej a latinskej/katformej tradície) historicky považovali miafyzitov za monofyzitov, čo orientálne cirkvi odmietajú a považujú takéto označenie za nepresné a urážlivé.

Moderné ekumenické úsilie

V 20. a 21. storočí prebehli rozsiahle teologické dialógy medzi orientálnymi ortodoxnými cirkvami, východnou pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou. Mnohé z týchto dialógov dospeli k záveru, že historické spory boli do veľkej miery dôsledkom rozdielnej terminológie a rôznych teologických zdôraznení, nie nevyhnutne rozdielov v zásadnej viere o Kristovi. V dôsledku toho sa vytvorili spoločné vyhlásenia a zblíženia, ktoré zdôrazňujú spoločné vyznanie viery o plnej božskosti a plnej ľudskosti Krista.

Záver

Miafyzitizmus nie je jednoduché „popretie dvojitej prirodzenosti“, ako ho niekedy zjednodušene opisujú kritici; ide o historicky a teologicky odlišný spôsob, ako vyjadriť tajomstvo vtelenia: že Božie Slovo sa skutočne a trvalo stalo človekom a v tom spojení zostáva plne Bohom aj plne človekom. Po stáročiach sporov dnes ekumenické rozhovory pomáhajú objasňovať, ktoré rozdiely sú skutočne dogmatické a ktoré sú otázkami slovníka a dôrazu.