Konferencia vo Wannsee bola stretnutím vysokých predstaviteľov nacistickej nemeckej vlády. Konala sa 20. januára 1942 na berlínskom predmestí Wannsee. Na konferencii sa mali vedúci predstavitelia vládnych oddelení, ktorí sa zaoberali Židmi, dozvedieť, že Adolf Eichmann bol poverený vedením "konečného riešenia židovskej otázky" (v nemčine: "die Endlösung der Judenfrage"). Očakávalo sa, že tento plán plne podporia.
Pozadie a účel stretnutia
Konferenciu zvolal Reinhard Heydrich, v tom čase šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (RSHA), ktorý mal za úlohu koordinovať rôzne časti štátnej správy pri realizácii dlhšie pripravovaných represívnych a rasových opatrení. Formálnym podkladom bola autorita, ktorú Heydrichovi udelil vrchný veleniec nacistického režimu; cieľom stretnutia bolo prediskutovať a zosúladiť praktické kroky pri realizácii politiky, ktorú nacisti označovali za „konečné riešenie“ – teda systematickú likvidáciu európskych Židov.
Priebeh konferencie
Na stretnutí sa zúčastnili zástupcovia približne pätnástich úradov a ministerstiev vrátane SS, Gestapa, ministerstva zahraničia, ministerstva spravodlivosti, vnútra, dopravy, propagandy a úradov zodpovedných za správu okupovaných území. Heydrich predložil plán na presídlenie a deportáciu židovského obyvateľstva z Európy a francúzskej severnej Afriky (Maroko, Alžírsko a Tunisko) do Nemcami okupovaných oblastí vo východnej Európe. Záznamy z konferencie, známe ako tzv. „Wannsee Protokoll“ (Eichmann vyhotovil zápis), uvádzajú aj štatistické odhady počtu Židov v rôznych regiónoch a navrhované administratívne postupy pri ich zbere a deportácii.
Obsah navrhovaného plánu
Heydrich predstavil model, podľa ktorého by tí, ktorí boli schopní práce, boli nasadení na ťažké výstavbové a dopravné projekty v obsadených oblastiach na východe. Pôvodnou ideou bol postupný odsun a pracovné nasadenie židovského obyvateľstva, pričom predstavitelia režimu otvorene predpokladali, že pracovné podmienky budú vedúce k vysokej úmrtnosti (výraz „upracovaní k smrti“ odráža ich zámery). Tí, ktorí by prežili prácu, mali byť podľa plánu následne popravení. Tento plán bol však len jednou z foriem, ktoré prijal nacistický režim pri realizácii genocídy; v praxi sa postup rýchlo zmenil na priemyselne organizovanú likvidáciu v koncentračných a vyhladzovacích táboroch a masové popravy vo formách Einsatzgruppen.
Dôsledky a historický význam
Plán z Wannsee sa nikdy úplne nerealizoval v podobe, v akej bol pôvodne prezentovaný — bol viazaný na predstavu trvalej nemeckej kontroly nad rozsiahlymi východnými územiami, čo vojenský vývoj neumožnil. Namiesto toho, ako sa menila vojnová situácia (najmä postup Červenej armády), väčšina Židov z Nemcami okupovanej Európy končila deportovaná do koncentračných táborov alebo táborov smrti (napr. Auschwitz, Treblinka, Sobibor, Belzec, Chelmno) alebo bola zavraždená pri masových výstreloch a inými metódami genocídy. Wannsee však nebol aktom fyzického vráždania, ale dôležitým byrokratickým a koordinačným míľnikom: zjednodušene povedané, jednalo sa o administratívne „zelené svetlo“ pre rozsiahle, systematické vyvražďovanie.
Dokumenty z konferencie (najmä protokol) sa stali kľúčovým dôkazovým materiálom po vojne, vrátane procesu v Norimbergu, a sú dôležitým zdrojom pre pochopenie toho, ako nacistický režim plánoval a organizoval holokaust.
Pamäť a miesto
Miesto konania konferencie, vila vo Wannsee, sa v povojnovom období stalo predmetom snáh o zachovanie pamäti. Vďaka dlhoročnému úsiliu historika Josepha Wulfa, ktorý upozorňoval na význam udalosti a usiloval sa o zriadenie pamiatky (Wulf sa neskôr stal obetným symbolom boja za pripomínanie holokaustu), je dom vo Wannsee dnes pamätníkom holokaustu a vzdelávacím centrom. Pamätník a vzdelávacie inštitúcie na mieste vysvetľujú návštevníkom kontext, priebeh a následky konferencie a slúžia na pripomínanie obetí nacistickej genocídy.
