Škandál Watergate bol politický škandál, ktorý vznikol okolo vlámání do sídla Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone, počas prezidentských volieb v roku 1972 a pokračoval v nasledujúcich rokoch.
Prezident Spojených štátov a republikán Richard Nixon sa uchádzal o zvolenie proti demokratovi Georgeovi McGovernovi. Dňa 17. júna 1972 ochrankár Frank Wills objavil stopy vlámania v kanceláriách Demokratickej strany v komplexe Watergate. Vyšetrovaním sa ukázalo, že do toho boli zapojení bývalí agenti FBI a CIA a ďalší spolupracovníci; niekoľko mesiacov pred voľbami sa pokúsili vlámali do kancelárií, odpočúvali telefónne linky a odcudzili dokumenty a materiály týkajúce sa Demokratickej strany a kampane Georgea McGoverna.
Priebeh vyšetrovania a odhaľovanie
Pôvodný vlámanie bolo len začiatkom. Vyšetrovanie odhalilo systematické zakrývanie stôp a poskytovanie finančných kompenzácií (tzv. "hush money") pre účastníkov vlámania. Do prípadu boli zapletení niektorí vysokí úradníci z Nixonovej administratívy, ktorí sa snažili obmedziť vyšetrovanie a zabrániť odhaleniu prepojení medzi vlámaním a Bielym domom.
Veľkú úlohu pri odhaľovaní mal veľkoplošný novinársky dohľad; reportéri Washington Post, Bob Woodward a Carl Bernstein, spolu s internými zdrojmi, postupne zverejnili dôležité informácie, ktoré pútnikom viedli k vyššiemu stupňu verejného a legislatívneho preskúmania. Postupne vystúpili svedkovia a bývalí spolupracovníci, ktorí opisovali snahy o utajenie a zasahovanie do vyšetrovacích orgánov.
Keď vyšetrovatelia zistili, že Biely dom drží nahrávky vnútorných rozhovorov, do prípadu vstúpila justícia naplno. Alexander Butterfield formálne potvrdil existenciu nahrávacieho systému v Bielom dome, čo otvorilo cestu k požiadavke na odovzdanie nahrávok. Po dlhom právnom spore Najvyšší súd USA v rozhodnutí United States v. Nixon (1974) nariadil zverejnenie časti týchto nahrávok, ktoré ukázali, že Nixon vedome zúčastňoval konania vedúceho k zakrývaniu škandálu.
Medzi dramatické momenty patrilo aj tzv. "Saturday Night Massacre" (20. októbra 1973), keď Nixon nariadil odvolanie špeciálneho prokurátora Archibalda Coxa; minister spravodlivosti Elliot Richardson a jeho zástupca rezignovali miesto toho, aby vykonali Nixonov príkaz, a nakoniec Coxa odvolal Robert Bork. Tieto udalosti vyvolali v Kongrese a medzi verejnosťou ďalší tlak na dôkladné vyšetrovanie.
Impeachment, rezignácia a následky
Kongres začal formálne konanie; Výbor Snemovne reprezentantov pre justíciu (House Judiciary Committee) schválil tri články obžaloby proti Nixonovi za prekážanie spravodlivosti, zneužitie moci a pohŕdanie Kongresom (koncom júla 1974). Keď sa zdalo takmer isté, že bude v pléne Snemovne aj obžalovaný, Nixon sa rozhodol odstúpiť.
Nixon oficiálne oznámil svoj odchod 8. augusta 1974 a 9. augusta 1974 jeho rezignácia nadobudla účinnosť, pretože sa chcel vyhnúť tomu, aby bol obžalovaný. Na jeho miesto nastúpil ako štandardný viceprezident Gerald Ford. Ford neskôr Nixonovi odpustil a omilostil ho za všetky jeho zločiny, čo vyvolalo silné polemiky o spravodlivosti a politických dôsledkoch takéhoto kroku.
Watergate výrazne ovplyvnil dôveru verejnosti v politické inštitúcie, posilnil rolu investigatívnej žurnalistiky a viedol k legislatívnym reformám zameraným na zvýšenie transparentnosti a kontrolu financovania politických kampaní (vrátane reforiem podľa Federal Election Campaign Act a posilnenia Úradu pre federálne volebné pravidlá). Prípad tiež utvoril precedens v otázkach oddelenia moci medzi výkonnou a justičnou zložkou vlády.
Odvtedy sa pojem "Watergate" stal symbolom politických škandálov a praxí, ktoré zahŕňajú utajovanie, zneužitie moci alebo korupciu. Prípad poukázal na to, že aj najvyšší predstavitelia štátu môžu byť právne a politicky zodpovední za svoje konanie. Nixonova administratíva bola neskôr vnímaná v inom svetle: okrem víťazstiev v zahraničnej politike a hospodárstve sa škandál ukázal ako zásadný zlom v dôvere verejnosti — Nixon kradol informácie a zneužíval svoje prezidentské právomoci v snahe udržať sa vo funkcii.
