Al Jolson (26. mája 1886 - 23. októbra 1950) bol litovsko-americký spevák a herec. Jeho kariéra trvala od roku 1911 až do jeho smrti v roku 1950. Bol označovaný za "najväčšieho svetového zabávača".
Jeho štýl spevu bol "sentimentálny [a] melodramatický". Vďaka tomuto štýlu sa stali populárne mnohé piesne. Jolson ovplyvnil mnohých slávnych spevákov. Niektorí z týchto spevákov boli Bing Crosby Judy Garland, rockový a country zabávač Jerry Lee Lewis a Bob Dylan. Dylan povedal, že Jolson bol "niekto, koho život dokážem precítiť".
Jolson bol v 30. rokoch 20. storočia najslávnejším a najlepšie plateným americkým zabávačom. Jolson spieval a hral v prvom (celovečernom) hovorenom filme The Jazz Singer (Džezový spevák) v roku 1927. V 30. rokoch 20. storočia hral v mnohých ďalších hudobných filmoch. Film o Jolsonovom živote, The Jolson Story, získal v roku 1946 Oscara. Larry Parks hral Jolsona, ale piesne spieval sám Jolson. V roku 1949 bolo do kín uvedené pokračovanie s názvom Jolson Sings Again, ktoré bolo nominované na tri Oscary. Po útoku na Pearl Harbor sa Jolson stal prvou hviezdou, ktorá počas druhej svetovej vojny zabávala vojakov v zámorí. V roku 1950 sa opäť stal prvou hviezdou, ktorá vystupovala pre vojenských vojakov v Kórei. Za 16 dní odohral 42 predstavení.
Niekedy vystupoval s čiernym make-upom. V polovici 19. storočia to bola divadelná konvencia. Vďaka svojmu jedinečnému a dynamickému štýlu spievania černošskej hudby, ako napríklad džezu a blues, sa neskôr zaslúžil o to, že afroamerickú hudbu sám predstavil bielemu publiku. Už v roku 1911 sa preslávil bojom proti diskriminácii černochov na Broadwayi. Jolsonovo známe divadlo a jeho presadzovanie rovnosti na Broadwayi pomohlo vydláždiť cestu mnohým čiernym umelcom, dramatikom a skladateľom piesní, vrátane Caba Callowaya, Louisa Armstronga, Duka Ellingtona, Fatsa Wallera a Ethel Watersovej.
Život a začiatky kariéry
Al Jolson sa narodil do židovskej rodiny v častiach, ktoré dnes patria k Litve; pôvodné meno mal Asa Yoelson. Ako dieťa emigroval s rodinou do Spojených štátov, kde vyrastal v prostredí, ktoré kombinovalo židovské tradície a americkú zábavnú kultúru. Svoju profesionálnu dráhu začínal v yiddish divadle a v minstrelových a vaudevillových predstaveniach, odkiaľ prešiel na Broadway a neskôr do filmu a rozhlasu.
Hudobný štýl a najslávnejšie piesne
Jolson bol známy silným, expresívnym hlasom a výrazným pódiovým výkonom — často sa prihováral publiku, improvizoval a prenikal do emócií poslucháčov. Populárne piesne, s ktorými je často spájaný, zahŕňajú "Swanee", "My Mammy", "Toot, Toot, Tootsie (Goo' Bye!)" a "Rock-a-Bye Your Baby with a Dixie Melody". Jeho interpretácia sentimentalných a melodramatických skladieb urobila z mnohých piesní veľké hity a pomohla formovať populárnu hudbu prvej polovice 20. storočia.
Význam filmu The Jazz Singer
Úloha Al Jolsona v snímke The Jazz Singer (1927) má historický význam: išlo o jeden z prvých filmov, ktorý obsahoval synchronizované hovorené a spievané pasáže a ukončil tak éru úplne nemých filmov. Film definitívne zmenil filmový priemysel a popularizoval nový spôsob, akým sa hudba a slovo môžu v kinematografii kombinovať.
Kontroverzie a vplyv na rasové otázky
Jolsonov častý výstup v čiernom make-upe (blackface) je dnes vnímaný ako rasovo citlivý a problematický. V jeho dobe však takáto prax bola divadelnou konvenciou. Zároveň však treba priznať, že Jolson opakovane využíval svoj vplyv na presadzovanie práv a pracovných príležitostí pre afroamerických umelcov na Broadwayi a v zábavnom priemysle. Financoval angažmán čiernych umelcov v svojich predstaveniach a verejne sa postavil proti diskriminácii v niektorých prípadoch — tento dvojzitný odkaz (repertoár a spôsob prezentácie vs. konkrétna podpora čiernych umelcov) je predmetom rozsiahlych debát historikov a kultúrnych kritikov.
Vojnové vystúpenia a verejný život
Jolson patril medzi prvých veľkých hviezd, ktoré vystupovali pre americké vojská počas druhej svetovej vojny, a neskôr aj vo vojne v Kórei. Jeho koncerty pre vojakov boli intenzívne a populárne — v Kórei odohral za krátky čas desiatky vystúpení. Takéto aktivity upevnili jeho povesť spoločensky angažovaného umelca, ktorý využíval svoju slávu aj v prospech morálky vojakov.
Filmy, biografie a neskorší život
Film The Jolson Story (1946) obnovil verejnú pozornosť na jeho život a dielo; herec Larry Parks ho stvárnil na obrazovke, zatiaľ čo piesne v snímke spieval samotný Jolson. Pokračovanie Jolson Sings Again (1949) pokračovalo v tomto trende. Vďaka filmom, nahrávkam a rozhlasovým show zostal Jolson v povedomí verejnosti až do svojej smrti.
Smrť a odkaz
Al Jolson zomrel 23. októbra 1950 vo veku 64 rokov. Po jeho smrti zostal jeho odkaz komplexný: z jednej strany je obdivovaný za svoju energiu, schopnosť predstaviť širokému publiku formy džezu a blues a za podporu niektorých afroamerických umelcov; z druhej strany je kritizovaný za používanie blackface a za aspekty svojej tvorby, ktoré sú dnes považované za problematické. Jeho vplyv na modernejšiu populárnu hudbu a zábavu je však nepopierateľný — mnohí neskorší interpreti a hudobníci pripisovali Jolsonovi vplyv na svoj štýl a kariéru.
Ďalšie zdroje a štúdium
Štúdium Jolsonovej osobnosti a diela ponúka pohľad na zložité vzťahy medzi zábavnou kultúrou, rasou a komerčným úspechom v prvej polovici 20. storočia. Jeho život je často používaný ako príklad toho, ako historický kontext formuje hodnotenie umelcov — a ako sa hodnotenie mení s postupom času.
