Edward Kennedy "Duke" Ellington (29. apríla 1899 – 24. mája 1974) bol americký skladateľ, klavirista a líder big bandu. Patrí medzi najvýznamnejších hudobníkov v dejinách nahrávanej hudby a je považovaný za jednu z najväčších osobností jazzovej hudby. Okrem jazzu hrával a komponoval aj blues, gospel, pop i prvky klasickej hudby. Svoj profesionálny život zasvätil hudbe a pôsobil viac než 50 rokov; po smrti sa jeho sláva ešte prehlbila. V roku 1999 mu Rada pre udeľovanie Pulitzerovej ceny udelila osobitné ocenenie za celoživotný prínos.
Skorý život a začiatky
Duke Ellington sa narodil vo Washingtone, D.C. Už ako dieťa sa venoval klavíru a v mladosti zakladal svoje prvé kapely. V 20. rokoch 20. storočia presunul svoje pôsobenie do New Yorku, kde si postupne vybudoval reputáciu v kluboch na Harlemu a nakoniec získal trvalú rezidenciu v prestížnom Cotton Clube, čo mu zabezpečilo celonárodné i medzinárodné uznanie.
Hudobná kariéra a najdôležitejšie diela
Ellington viedol svoju kapelu od roku 1923 až do svojej smrti. Jeho orchestr sa stal laboratóriom hudobných nápadov — Ellington komponoval a aranžoval tak, aby zdôraznil osobitý zvuk každého člena súboru. Vytvoril množstvo skladieb a rozsiahlejsích cyklov, medzi ktoré patria napríklad:
- "It Don't Mean a Thing (If It Ain't Got That Swing)" (1931)
- "Mood Indigo" (1930)
- "Sophisticated Lady" (1933)
- "Don't Get Around Much Anymore" (1940)
- "Black, Brown and Beige" – rozsiahlá suita, premiérovaná v Carnegie Hall (1943)
- "Take the 'A' Train" – skladba, ktorú pre Ellingtonov orchestr napísal jeho dlhoročný spolupracovník Billy Strayhorn a ktorá sa stala signatúrnym kúskom kapely
Okrem krátkych piesní komponoval Ellington aj suity, baletnú a filmovú hudbu — napríklad filmový soundtrack k snímke Anatomy of a Murder (1959) — a spolupracoval na projektoch, ktoré presahovali rámec tradičného tanečného orchestru.
Spolupráce a významní hudobníci v kapele
Ellington si do kapely postupne priviedol množstvo výnimočných sólistov, ktorých schopnosti využíval ako stavebné bloky svojich aranžmánov. Medzi najznámejších patrili:
- Billy Strayhorn – dlhoročný spolupracovník, aranžér a skladateľ
- Johnny Hodges – alt saxofón
- Harry Carney – baritónový saxofón
- Cootie Williams – trúbka
- Ben Webster a Paul Gonsalves – tenor saxofóni
- Jimmy Blanton – basgitara (revolučný prístup k sólovej hre na kontrabas)
- Barney Bigard – klarinet
Tieto individuality Ellington využíval tak, že skladby často vznikali priamo pre konkrétneho hráča, čím dosiahol charakteristický a rozpoznateľný zvuk svojho orchestru.
Štýl, prístup a vplyv
Ellington svoju hudbu označoval za "americká hudba", nie len za "jazz". Jeho prístup zahŕňal kombináciu rôznych žánrov, sofistikované harmónie, farebné orchestrácie a často aj sociálne či historické témy (napríklad afroamerická skúsenosť v suite Black, Brown and Beige). Jeho prínos spočíval nielen v množstve silných melódií, ale aj v rozšírení možností veľkého jazzového orchestra a v posunutí jazzovej hudby smerom k vážnejšej, koncepčnej forme.
Ocenenia a dedičstvo
Ellington získal počas života i po smrti množstvo ocenení a uznaní. Počas kariéry aj neskôr bol často oceňovaný gramofonovými a hudobnými organizáciami; v roku 1999 mu Rada pre udeľovanie Pulitzerovej ceny udelila osobitné ocenenie za celoživotný prínos americkej hudbe. Jeho skladby, nahrávky a inovatívny prístup ovplyvnili generácie hudobníkov naprieč žánrami.
Posledné roky a pokračovanie kapely
Ellington zomrel 24. mája 1974 na rakovinu pľúc v New Yorku. Po jeho smrti viedol kapelu jeho syn Mercer Ellington, ktorý ju prevzal až do svojej smrti v roku 1996. Po Mercerovi pokračoval v tradícii Paul Ellington, Mercerov najmladší syn, čím sa rodinné meno a hudobné dedičstvo Ellingtonovcov udržiava dodnes.
Ellingtonov prínos presahuje rámec jednej generácie: jeho kompozície sa stále hrajú, nahrávky sa znovu vydávajú a jeho inovácie v aranžovaní a vnímaní veľkého orchestra zostávajú základom pre štúdium a interpretáciu jazzovej hudby po celom svete.