Dillísky sultanát (دلی سلطنت) alebo Sulthanath-e-Hind (سلطنتِ ہند) alebo Sulthanath-e-Dilli (سلطنتِ دلی) boli perzsky hovoriace dynastie turkického a afganského pôvodu, ktoré ovládali Indiu v rokoch 1210 až 1526. Mnohé z týchto dynastií vládli z Dillí. Patrí sem Mamlúkovská (Otroci / Slave) dynastia (1206–1290), dynastia Khalji (1290–1320), dynastia Tughlaq (1320–1414), dynastia Sayyid (1414–1451) a dynastia Lodi (1451–1526). Neskôr, po páde moci sultánov a nástupe Mughalov, nastalo krátke obdobie, keď bol Humajún, syn Bábura a otec Akbara Veľkého, zosadený dynastiou Páthanovcov Suri, ktorá sa vtedy tešila krátkej vláde, než bol Humajún v roku 1555 znovu dosadený.
Krátky prehľad a vznik
Dillísky sultanát vznikol po rozpade Ghaznavidskej a Ghoriidskej moci v Severnej Indii, keď vojenskí velitelia a otroci (mamlúci) založili samostatnú vládu so sídlom v Dillí. Hoci tradičné datovanie v pramenných záznamoch niekedy používa rôzne roky, najčastejšie sa začiatok sultanátu kladie do roku 1206 (ustanovenie prvého sultána) a jeho definitívny koniec do roku 1526, keď v bitke pri Panípat Babur porazil posledného sultána a položil základy Mogulského impéria.
Hlavné dynastie a ich charakteristika
- Mamlúkovská (Slave) dynastia (1206–1290) – založená bývalými mamlúkmi a otrockými elítami. Najznámejší panovník bol Iltutmish, ktorý konsolidoval štát, zaviedol administratívne opatrenia a zabezpečil dedičnosť trónu. Výraznou postavou bola aj Razia Sultánka, jedna z mála žien na tróne v islamskom svete tej doby.
- Khalji (1290–1320) – expanzívna dynastia, pod vedením Alauddina Khaljiho dosiahla sultanát svoje najväčšie územné zisky na juh. Khaljiho reformy v armáde, zásobovaní armády a cenovej politike boli označované za radikálne a účinné.
- Tughlaq (1320–1414) – snahy o centralizáciu moci a reformy (napr. Muhammad bin Tughlaq) často zlyhávali kvôli prehnaným reformám alebo povstaniam. Tughlaqovci stavali významné pevnosti a rozvíjali administratívu, no po intenzívnych vnútorných problémov a mongolských nájazdoch nastal úpadok.
- Sayyid (1414–1451) – obdobie relatívne slabšej centrálnej moci, so snahou udržať jednotu štátu tvárou v tvár regionálnym posilneniam. Mnohí sultáni Sayyidov mali obmedzenú kontrolu mimo oblasti okolo Dillí.
- Lodi (1451–1526) – afganská dynastia, ktorá sa pokúsila o reorganizáciu území a obnovu moci. Sikandar Lodi a najmä Ibrahim Lodi boli poslednými významnými predstaviteľmi sultanátu pred príchodom Babura.
Správa, armáda a ekonomika
Sultáni riadili štát cez systém iqtá (odovzdávanie dočasných práv na výber daní a spravovanie územia vojakom a miestnej šľachte). Armáda bola založená na jazdeckých jednotkách, mamlúkoch a náboroch z miestnych aj zahraničných prvkov. Pod Tughlaqovcami aj Khaljimi boli zavedené reformy na zlepšenie vybavenia a pohotovosti armády.
Ekonomika bola založená na poľnohospodárstve, daniach od roľníkov, obchode (vnútroštátnom i medzinárodnom) a mýtnych výnosoch. Dillísky sultanát podporoval mestský rast a remeselnú výrobu; mestá ako Dillí sa stali centrami obchodu a remesiel.
Kultúra, jazyk a architektúra
Úradným a kultúrnym jazykom dvora bola perzština, ktorá sa stala lingua franca administratívy, literatúry a diplomacie. Sultanát významne podporoval rozvoj islamskej kultúry v Indii, vrátane vzniku vlastného slohu architektúry, ktorý kombinoval perzské, stredoázijské a indické prvky.
Medzi dodnes zachované pamiatky patria napríklad rané mešity a minarety v Dillí (Qutb Minár a príspevky neskorších dynastií), pevnosti, mauzóleá a náboženské budovy. Kultúrna výmena medzi moslimskými vládnucimi elitami a väčšinovým hinduistickým obyvateľstvom viedla k synkretickým formám umenia, hudby a literatúry. Dôležitú úlohu zohrávala aj súfistická tradícia, ktorá často fungovala ako most medzi komunitami.
Sociálna politika a náboženské vzťahy
Dillísky sultanát vládol nad väčšinou hinduistického obyvateľstva a náboženská politika sa líšila podľa panovníka. Niektorí sultáni uplatňovali tolerantnejší prístup, iní presadzovali prísnejšie opatrenia vrátane daní pre neveriacich (jizya) či konfrontácií s hinduistickými chrámami. Napriek týmto napätiam dochádzalo i k dlhodobým formám spolupráce a kultúrnej integrácie v každodennom živote.
Dôvody úpadku a pád
Postupný pád Dillískeho sultanátu súvisel s vnútornou nestabilitou (nárokmi na trón, rozkolmi medzi vojenskými skupinami), hospodárskymi ťažkosťami a nárastom regionálnych mocností (napr. Bahmanovci, sultanáty v Bengálsku, Gudžarate a ďalšie). Zlom nastal v prvej polovici 16. storočia, keď do severnej Indie prišli stredoázijskí dobyvatelia: v bitke pri Panípat (1526) porazil Babur posledného sultána a položil základy Moghulského impéria.
Krátka zmena moci: Suri a návrat Humajúna
Po nástupe Mogulov sa necelé dve dekády neskôr objavil vplyvný afganský vojenský vodca Sher Shah Suri, ktorý v roku 1540 porazil a vytlačil Humajúna, čím založil dynastiu Suri. Sher Shah vykonal významné reformy (napr. reorganizácia administratívy, zavedenie meny rupiya, rozvoj komunikácií vrátane predchodcu Veľkej trasy — Grand Trunk Road). Po jeho smrti a vnútorných rozbrojoch Suriovcov sa v roku 1555 Humajún vrátil na trón a neskôr jeho syn Akbar upevnil a rozšíril Mogulské impérium.
Význam Dillískeho sultanátu
Dillísky sultanát mal dlhodobý dopad na dejiny Indického subkontinentu: konsolidoval politickú moc islámskych panovníkov v severnej Indii, preniesol perzskú kultúru a administratívne modely, podporil vznik nových architektonických foriem a prispel k trvalej jazykovej a kultúrnej interakcii medzi islamským a indickým svetom. Jeho dedičstvo je zrejmé v neskorších dejinách, najmä pri formovaní Mogulského impéria, ktoré nadviazalo na mnohé inštitúcie a tradície sultánov Dillí.