Alois Brunner (8. apríla 1912 – dátum úmrtia nejasný, niektoré zdroje uvádzajú december 2001, iné okolo roku 2010) bol rakúsky dôstojník Schutzstaffel (SS) a jeden z najhľadanejších nacistických vojnových zločincov. Bol dlhoročným spolupracovníkom a asistentom Adolfa Eichmanna, ktorý o ňom povedal, že je jeho „najlepší človek“. Brunnerovi sú pripisované zodpovednosť za deportácie a smrť veľkého počtu ľudí počas holokaustu – odhady hovoria o poslaní najmenej 140 000 európskych Židov do vyhladzovacích táborov a plynových komôr.

Počas vojny sa Brunner podieľal na organizovaní a vykonávaní deportácií v niekoľkých okupovaných krajinách. Od júna 1943 do augusta 1944 bol veliteľom internačného tábora Drancy pri Paríži, z ktorého bolo do koncentračných a vyhladzovacích táborov deportovaných takmer 24 000 ľudí. Ako zodpovedný úradník Gestapa a Eichmannov zástupca zohral rozhodujúcu úlohu pri identifikácii, zhromažďovaní a odosielaní židovských komunít do táborov smrti.

Po vojne sa Brunnerovi podarilo uniknúť. Údajne využil únikové trasy (tzv. „ratlines“) a postupne sa usadil na Blízkom východe; podľa niektorých správ žil v Sýrii pod falošným menom (uvádza sa napríklad meno „Dr Georg Fischer“). Sýrska vláda mu podľa dostupných informácií poskytla azyl alebo ochranu, a dlhodobo odmietala medzinárodné žiadosti o jeho vydanie či zadržanie.

Brunner bol vo Francúzsku stíhaný v neprítomnosti a v roku 1954 odsúdený na trest smrti za zločiny proti ľudskosti. Neskôr, v roku 2001, ho francúzske súdy opäť odsúdili v neprítomnosti, tentoraz na doživotné väzenie. V priebehu rokov bol predmetom viacerých medzinárodných pátraní a uvedený medzi najhľadanejších nacistických utečencov; denník Guardian ho v roku 2003 označil za „najvyššie postaveného nacistického utečenca na svete, o ktorom sa predpokladá, že je stále nažive“.

Brunner sa stal tiež cieľom izraelskej spravodajskej služby Mossad. V roku 1961 utrpel zranenie pri explózii listovej bomby, pri ktorom prišiel o jedno oko, a v roku 1980 ďalší listový výbuch mu spôsobil stratu prstov na ľavej ruke – tieto útoky sa pripisujú Mossadu. Napriek tomu sa nikdy nepodarilo Brunnera zatknúť a priviesť pred súd v krajine, kde by bol fyzicky prítomný.

V priebehu 90. rokov a v novom tisícročí sa objavili informácie, podľa ktorých mal Brunner podľa obvinení pomáhať sýrskej vláde pri vývoji chemických zbraní, ktoré mali byť neskôr použité počas konfliktov v regióne; tieto tvrdenia však majú rôznu mieru overenia a sú súčasťou širších obvinení týkajúcich sa prepojení niektorých bývalých nacistických odborníkov s režimami na Blízkom východe.

Presný osud Aloisa Brunnera zostáva nejasný. Kým niektoré zdroje tvrdia, že zomrel už v decembri 2001, iné uvádzajú, že bol pravdepodobne nažive ešte v prvom desaťročí 21. storočia. Sýrske úrady oficiálne nikdy nezverejnili potvrdenie jeho smrti ani podrobnosti o jeho pobyte, čo udržiava prípad v oblasti nesporných historických aj právnych otázok.

Význam: Prípad Aloisa Brunnera je jedným z výrazných príkladov toho, ako mnohí vysoko postavení nacistickí predstavitelia unikli bezprostrednému súdnemu stíhaniu po druhej svetovej vojne a ako snahy o ich dopadnutie prebiehali desaťročia. Zároveň ilustruje ťažkosti medzinárodnej spravodlivosti pri stíhaní vojnových zločinov v prípade, že súčiastky štátnej politiky alebo geopolitické záujmy bránia vydaniu alebo zatknutiu obvinených.