Impuzamugambi: rwandská milícia pri genocíde Tutsiov (1992–1994)

V roku 1992 dve politické strany, ktoré podporovali prezidenta Hutuov, vytvorili Impuzamugambi a Interahamwe. Tieto politické strany boli extrémistické hutuské skupiny.

Milície dostali výcvik od rwandskej armády. Niektoré skupiny a svedkovia uviedli, že milície cvičili aj francúzski vojaci. Jeden z veliteľov milícií sa chválil, že jeho muži sú tak dobre vycvičení, že dokážu zabiť 1 000 Tutsiov za 20 minút.

6. apríla 1994 boli rwandský prezident Juvénal Habyarimana a prezident Burundi v lietadle, ktoré bolo zostrelené. Obaja muži boli Hutuovia. Ako neskôr uviedlo ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov:

Blokády na ceste

Do pol hodiny po páde lietadla začali Impuzamugambi a Interahamwe blokovať cesty v Kigali, hlavnom meste Rwandy. Všetci Rwanďania museli nosiť identifikačné karty, na ktorých bola uvedená ich etnická skupina. Milície zabili každého Tutsiho, ktorého našli.

Milície naďalej používali zátarasy, ktoré sa stali dôležitou súčasťou rwandskej stratégie genocídy:

• Identifikačné karty umožnili ľahko zistiť, kto je Tutsi
• Vodcovia dali domobrane zoznamy ľudí, ktorých chceli zabiť; ak niekto z týchto ľudí zastavil pri zátarase, domobrana ho zabila.
• Zátarasy spôsobili, že Tutsiovia sa príliš báli pokúsiť sa o útek z Rwandy po cestách

Zabíjanie od dverí k dverám

Počas prvých dní genocídy sa rwandská armáda a prezidentská stráž postarali o popravy ľudí v Kigali. Impuzamugambi a Interahamwe však boli s nimi a vojaci ich učili, čo majú robiť. Čoskoro začali spolupracovať. Vojaci najprv strieľali granáty, slzný plyn a samopaly do miest, kde sa mohli zdržiavať Tutsiovia. Potom mali milície povolené vojsť dovnútra a zabiť všetkých, ktorí sa tam nachádzali. Na zabíjanie ľudí často používali mačety alebo obušky. Potom vojaci a milície prehľadávali každého, kto sa ešte mohol skrývať.

Rwandská armáda a milície tak počas prvých piatich dní genocídy zabili 20 000 ľudí.

Šírenie genocídy

Podľa organizácie Human Rights Watch mali milície pred 6. aprílom len asi 2 000 členov, väčšinou v Kigali. Avšak: "Keď sa začala genocída a členovia milícií začali zbierať odmeny za násilie, ich počet [sa rýchlo zvýšil] na dvadsať až tridsaťtisíc pre [celú] krajinu[.] Nakoniec sa Impuzamugambi a Interahamwe rozrástli natoľko, že spolu mali 50 000 členov. To bolo o polovicu menej členov, ako mala regulárna rwandská armáda.

To umožnilo milíciám rozšíriť genocídu po celej Rwande. Milície boli po celej krajine. Milície však nezabíjali všetkých ľudí počas genocídy. Povzbudzovali a niekedy aj nútili bežných ľudí, aby zabíjali svojich tutsijských susedov, priateľov, manželky alebo manželov. Ak by to neurobili, sami by boli zabití.

Milície masakrovali skupiny Tutsiov, ktorí sa snažili ukryť na miestach, ako sú školy a kostoly. Napríklad 21. apríla 1994 pri masakre na technickej škole v Murambi príslušníci milícií za jeden deň zabili takmer 65 000 Tutsiov.

Milície tiež znásilnili a sexuálne napadli mnoho žien a dievčat. Celkovo bolo počas genocídy znásilnených 150 000 až 250 000 žien a dievčat (hoci sa nedá zistiť, koľko z týchto zločinov spáchali milície a koľko príslušníci armády).

Ugandská armáda sa pridala k povstaleckej armáde Tutsiov v boji proti extrémistickým Hutuom. Postupne ovládli ďalšie časti Rwandy. Nakoniec 4. júla 1994 prevzali kontrolu nad Kigali.

Potom asi dva milióny Hutuov utiekli z Rwandy do Zairu (dnes Demokratická republika Kongo). Keď Tutsiovia získali kontrolu, genocída sa skončila.

Mnohí z Impuzamugambi boli medzi dvoma miliónmi ľudí, ktorí utiekli z Rwandy do východného Zairu. Tutsijská a ugandská armáda ich prenasledovala. Podľa BBC "skupiny na ochranu ľudských práv tvrdia, že [tutsijská povstalecká armáda] zabila tisíce hutuských civilistov, keď prevzala moc - a ešte viac po tom, ako sa vydala do [Zairu] za [milíciami]". Nedá sa však zistiť, koľko členov Impuzamugambi mohlo byť zabitých.

Medzinárodnému súdu sa však podarilo odsúdiť dvoch veliteľov Impuzamugambi: Hassan Ngeze a Jean Bosco Barayagwiza. V roku 1995 Bezpečnostná rada OSN zriadila Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu (ICTR). Jeho cieľom bolo stíhať osoby, ktoré sa zúčastnili na genocíde, vojnových zločinoch alebo zločinoch proti ľudskosti.

V roku 2003 ICTR uznal Ngezeho aj Barayagwizu za vinných z plánovania a vedenia genocídy, z pokusu získať ďalších ľudí na spáchanie genocídy a zo zločinov proti ľudskosti. Obaja boli odsúdení na doživotie. Trest pre Barayagwisu bol neskôr znížený na 35 rokov v dôsledku právnej chyby. Vo väzení zostane najmenej 27 rokov.

• Rwandská genocída
• Interahamwe
• Pomocná misia OSN pre Rwandu
• Genocída
• Zločiny proti ľudskosti
• Rasizmus