Jayova zmluva bola zmluva medzi Spojenými štátmi a Veľkou Britániou v rokoch nasledujúcich po americkej revolúcii. Hlavným Američanom, ktorý sa na zmluve podieľal, bol John Jay, ktorý bol zároveň predsedom Najvyššieho súdu Spojených štátov. Zmluvu schválil Kongres v roku 1795 (formálne ju ratifikoval Senát a prezident ju v tom roku vykonal). Umožňovala zvýšenie obchodu s Britániou výmenou za to, že Briti sa vzdali svojich pevností na Veľkých jazerách. Demokraticko-republikánska strana si myslela, že Jayova zmluva je dobrá pre Britov a zlá pre Američanov, čo viedlo k upaľovaniu Jayových podobizní.

Pozadie a dôvody rokovaní

Po skončení vojny za nezávislosť zostali medzi USA a Veľkou Britániou nevysporiadané otázky: britské vojenské posádky stále obsadzovali opevnenia v severozápadnom území (okolo Veľkých jazier), existovali spory o hranice a kompenzácie za zabavené lode a nároky veriteľov. Navyše pretrvávali ekonomické obmedzenia obchodu medzi oboma krajinami. Administratíva prezidenta Georga Washingtona chcela predísť ďalšiemu ozbrojenému konfliktu a obnoviť obchodné styky, preto vyslala Johna Jaya ako špeciálneho vyslanca na rokovania s Londýnom.

Hlavné ustanovenia zmluvy

  • Evakuácia pevností: Británia súhlasila stiahnuť svoje vojenské posádky z pevností v oblasti Veľkých jazier a Severozápadného teritória do roku 1796.
  • Obchodné úpravy: Zmluva otvorila americkým obchodníkom rozšírený, hoci obmedzený prístup do britských kolónií a stanovila pravidlá pre colné a obchodné praktiky s cieľom podporiť výmenu tovaru medzi oboma štátmi.
  • Kompenzácie a komisie: Zriadené boli zmierovacie komisie na riešenie nárokov amerických občanov za zabavené lode a na vysporiadanie dlhov, ktoré mali americkí občania voči britským veriteľom (s cieľom vyriešiť spory vzniknuté ešte pred a počas vojny).
  • Hraničné a právne vysporiadania: Dohodli sa mechanizmy pre riešenie hraníc a sporov, ktoré zostali z doby po Parížskom mieri (1783).
  • Neřešené otázky: Zmluva neriešila všetky sporné body — najmä otázky námornej praxe ako násilné nasadzovanie námořníkov (impressment) Britmi zostali do značnej miery nezodpovedané, čo bolo predmetom kritiky.

Reakcie, politické dôsledky a význam

Jayova zmluva bola veľmi kontroverzná doma. Demokraticko-republikánska strana (vedená Thomasom Jeffersonom a Jamesom Madisonom) ju silne kritizovala ako ústupok Británii a zradu francúzskych záujmov (v čase, keď bola Francúzsko v revolučných vojnách). Kritici upozorňovali, že zmluva nevymaže praktiky, ktoré najviac urážali americké námorníctvo, a že tiež núti občanov platiť dlhy britským veriteľom bez dostatočných náhrad za americké straty.

Federalisti (podporujúci prezidenta Washingtona a Alexandra Hamiltona) naopak obhajovali dohodu ako pragmatické riešenie, ktoré zabezpečí pokoj, obnoví obchod a posilní ekonomickú stabilitu nového štátu. Historicky sa Jayova zmluva považuje za kľúčový moment, ktorý pomohol zabrániť vojnovému konfliktu s Britániou, umožnil britskú evakuáciu pevností na západe a vytvoril mechanizmy riešenia sporov medzi oboma krajinami.

Politicky mala dohoda veľký význam aj preto, že ukázala schopnosť federálnej vlády viesť zahraničnú politiku a vynucovať medzinárodné dohody. Napriek ostrej domácnej kritike zmluva stabilizovala vzťahy medzi USA a Britániou na nasledujúce roky a mala vplyv na obchodný a územný rozvoj Spojených štátov.

Ďalšie poznámky

  • Podpis zmluvy a jej ratifikácia v rokoch 1794–1795 sú často uvádzané ako rozhodujúce kroky v konsolidácii federálnej moci v USA.
  • Aj keď Jayova zmluva zlepšila krátkodobé vzťahy s Britániou, niektoré nespokojnosi prispeli k neumiernenému straníckemu napätiu v nasledujúcich rokoch.