Kjótsky protokol: definícia, ciele a vplyv na zmenu klímy

Kjótsky protokol: čo je to, ciele, dopad na zmenu klímy a globálnu politiku. Prečítajte si analýzu zníženia emisií, ratifikácií štátov a praktických dôsledkov pre planétu.

Kjótsky protokol je medzinárodná dohoda prijatá v rámci Spojených národov k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. Jeho hlavným zámerom je obmedziť a znižovať emisie skleníkových plynov, ktoré prispievajú k zmene klímy, vrátane globálneho otepľovania. Podľa protokolu sa vybrané krajiny, najmä priemyselné štáty, zaviazali znižovať vypúšťané množstvá oxidu uhličitého a ďalších skleníkových plynov", ktoré znečisťujú ovzdušie), ktoré majú vplyv na globálne klimatické zmeny.

Stručná história a platnosť

Oficiálny názov dokumentu je Kjótsky protokol k Rámcovému dohovoru OSN o zmene klímy. Dohoda bola prijatá na konferencii v japonskom Kjóte v decembri 1997. Protokol nadobudol formálnu právnu silu dňa 16. februára 2005, keď ho ratifikovalo dostatočné množstvo krajín vrátane kľúčového štátu — Rusko sa ratifikáciou prispelo k splneniu podmienok pre jeho vstup do platnosti (ratifikovalo ho).

Ciele protokolu

• Zaviazať priemyselné krajiny k konkrétnym, časovo ohraničeným cieľom zníženia emisií skleníkových plynov v porovnaní s úrovňami z referenčného obdobia (zvyčajne 1990).
• Vytvoriť mechanizmy, ktoré umožnia flexibilné dosahovanie týchto cieľov — obchodovanie s emisnými povolenkami, spoločné vykonávanie a mechanizmus čistého rozvoja.
• Podporovať spoluprácu medzi štátmi a rozvoj technológií na zníženie emisií a adaptáciu na zmenu klímy.

Mechanizmy, ktoré protokol zaviedol

Kjótsky protokol predstavil tri hlavné flexibilné nástroje na dosiahnutie cieľov:

• Medzinárodný obchod s emisnými kvótami (emissions trading) — krajiny, ktoré prekročili svoje ciele, môžu predávať prebytočné kvóty iným krajinám.
• Spoločné vykonávanie (JI) — projekty medzi rozvinutými krajinami, ktoré vedú k redukcii emisií a presunu kreditu.
• Mechanizmus čistého rozvoja (CDM) — umožňuje rozvinutým krajinám investovať do projektov v rozvojových štátoch, ktoré znižujú emisie, a získať za to kredity.

Rozsah a účastníci

Kjótsky protokol riešil hlavne záväzky rozvinutých krajín (tzv. Annex I), zatiaľ čo rozvojové štáty nemali povinné znižovacie ciele v prvej záväznej fáze. V dôsledku toho sa vytvorili obavy o spravodlivosť a efektivitu dohody, pretože rýchly ekonomický rast v niektorých rozvojových krajinách viedol k rastu globálnych emisií.

Politické spory a ratifikácia

Nie všetky významné ekonomiky prijali alebo ratifikovali Kjótsky protokol do rovnakého času. Pôvodný text a následné rozhodnutia viedli k politickým diskusiám o tom, kto by mal niesť zodpovednosť. V rôznych momentoch sa spomínali konkrétne krajiny a ich rozhodnutia: Chorvátsko a Kazachstan v určitých fázach podpísali dohodu, ale ich ratifikačné kroky mali vlastné postupy (napríklad podpis nezaručuje okamžitú právnu záväznosť bez ratifikácie alebo transpozície do vnútroštátneho zákon, ktorým by sa museli riadiť). Spojené štáty americké síce dohovor podpísali v 90. rokoch, ale nikdy ho neratifikovali; administratívne rozhodnutia v nasledujúcich rokoch (napríklad za prezidenta Georgea W. Busha) znamenali, že USA neprijali vyväzujúce záväzky podľa Kjóta. Austrália ratifikovala Kjótsky protokol až neskôr, po zmene vlády — pod vedením premiéra Kevina Rudda.

Vplyv a hodnotenie efektivity

Kjótsky protokol mal viacero pozitívnych dôsledkov:

• Stanovil prvé právne rámce so záväznými cieľmi pre zníženie emisií pre vybrané krajiny.
• Vytvoril a rozšíril trhy s emisnými kreditmi a etabloval mechanizmy, ako je CDM, ktoré podporili projekty znižujúce emisie v rozvojových krajinách.
• Prispel k rastúcej medzinárodnej pozornosti voči klimatickým politikám a k rozvoju nástrojov merania, oznamovania a overovania emisií.

Zároveň sa protokol stretol s kritikou:

• Niektoré veľké a rýchlo rastúce ekonomiky (napríklad Čína a India) nemali v prvej fáze vyväzujúce ciele, čo kritici označovali za nerovné a málo efektívne z hľadiska globálnych emisií.
• Neúčinná alebo neúplná účasť niektorých veľkých emitentov (najmä USA) oslabovala celkový dopad protokolu.
• Rôzne technické a administratívne problémy pri meraní a overovaní znížení a možnosť využívať fígle či medzery v pravidlách.
• Prechod k novším a širším dohodám (najmä Parížska dohoda z roku 2015) ukázal, že potrebný je širší a flexibilnejší prístup zahŕňajúci aj rozvojové krajiny.

Druhé záväzné obdobie a nástup Parížskej dohody

Prvé záväzné obdobie Kjótskeho protokolu pokrývalo roky 2008–2012. Neskôr bola dohodnutá tzv. Dohoda z Dauhá (Doha Amendment), ktorá stanovením druhého záväzného obdobia 2013–2020. Napriek tomu vznikla potreba novej, širšej globálnej dohody, ktorá by zahrnula aj hlavné rozvíjajúce sa ekonomiky — výsledkom bola Parížska dohoda z roku 2015, ktorá stavia na princípoch dobrovoľných a postupne zvyšovaných národných príspevkov od takmer všetkých krajín sveta.

Záver — význam Kjótskeho protokolu

Kjótsky protokol patrí medzi prvé vážne medzinárodné pokusy o právne viazané obmedzenie emisií a mal zásadný význam pri vytváraní inštitucionálnych a trhových nástrojov pre boj proti zmene klímy. Aj keď jeho účinnosť bola obmedzená čiastočne kvôli politickým rozhodnutiam a štrukturálnym nedostatkom, jeho skúsenosti pomohli formovať ďalšie globálne dohody a politiky v oblasti klímy. Dnešná medzinárodná politika klímy stavia na týchto skúsenostiach a pokračuje v prechode k riešeniam, ktoré kombinujú spravodlivosť, efektívnosť a širokú účasť všetkých krajín.

Otázky a odpovede

Otázka: Čo je Kjótsky protokol?

Otázka: Čo majú krajiny podľa Kjótskeho protokolu urobiť?

Otázka: Kto vytvoril Kjótsky protokol?

Otázka: Prečo bol vytvorený?

Otázka: Aké druhy plynov sú zahrnuté v tomto protokole?

Otázka: Ako krajiny dodržiavajú tento protokol?

Otázka: Existuje nejaký mechanizmus presadzovania dodržiavania tohto protokolu?

Hľadajte podľa písmena