Zmluva o prímerí medzi Spojencami, ktorí bojovali proti Nemecku počas prvej svetovej vojny, a Nemeckom bola podpísaná 11. novembra 1918 v železničnom vagóne v Compiègnskom lese a znamenala praktický koniec bojov na západnom fronte. Najdôležitejšími osobami, ktoré ju podpísali, boli maršal Ferdinand Foch, hlavný veliteľ Spojencov, a Matthias Erzberger, zástupca novej nemeckej civilnej vlády. Prímerie bolo dohodnuté 11. novembra o piatej hodine ráno a vstúpilo do platnosti o 11. hodine parížskeho času.
Pozadie rokovaní
Po sérii porážok na frontoch a rastúcom vnútronemeckom nepokoji sa nemecká vláda ocitla pod silným tlakom. Úradujúci nemecký veliteľ Paul von Hindenburg požiadal 7. novembra Ferdinanda Focha telegramom o zorganizovanie stretnutia. Situáciu v krajine komplikovala hroziaca revolúcia v Berlíne, Mníchove a inde v Nemecku; 9. novembra navyše abdikoval cisár Viliam II. a v Nemecku sa rýchlo formovala nová republika. Nemecká delegácia vedená Erzbergerom prišla do Compiègne s jasnou úlohou dosiahnuť prímerie, ktoré by zastavilo krvoproliatie a umožnilo rokovania o trvalom mieri.
Hlavné podmienky prímeria
- Okamžité zastavenie všetkých bojových operácií na zemi, mori a vo vzduchu.
- Evakuácia všetkých nemeckých síl z okupovaných území (Francúzsko, Belgicko, Luxembursko) a návrat hraníc na predvojnový stav v niektorých oblastiach.
- Postupné stiahnutie nemeckých vojsk za rieku Rýn a demilitarizácia oblasti Rýna.
- Odovzdanie vojenského materiálu: delá, munície, tanky, lietadlá a predovšetkým ponoriek (u-boty) a ďalších lodí.
- Prepustenie zajatcov a vážne chorých, umožnenie humanitárnej pomoci.
- Zabezpečenie prístupu spojencov k nemeckým dopravným prostriedkom (lokomotívy, vagóny) na presun vojsk a zásob.
- Okrem vojenských ustanovení armistice nedefinovalo konečné politické a finančné podmienky mieru — tie mali byť dojednané neskôr na mierovej konferencii (ktorá vyvrcholila Versaillskou zmluvou 1919).
Bezprostredné následky
Prímerie prinieslo okamžité zastavenie boja na západnom fronte a uvoľnenie humanitárnej situácie pre milióny vojakov a civilistov. Vojnové operácie skončili, no právne a politické otázky boli odložené na mierovú konferenciu. V Nemecku vyvolalo tvrdenie o „porážke“ hlbokú vnútornú krízu — boli to roky politických zlomov, násilia a revanchizmu, ktoré mali dlhodobé dôsledky.
Význam v historickom kontexte
11. november sa stal dňom pamiatky na ukončenie veľkého konfliktu: v mnohých krajinách sa tento dátum slávi ako Deň prímeria, Deň veteránov alebo Deň spomienky. Prímerie však nebolo mierom — predstavovalo dočasné zastavenie boja, ktoré pripravilo pôdu pre mierové rokovania. Mnohé z tvrdých podmienok, ktoré boli neskôr súčasťou Versaillskej zmluvy, v Nemecku vyvolali pocit nespravodlivosti a pomstiteľstva. V historickej pamäti sa tiež spomína, že nacistické Nemecko v roku 1940 využilo rovnaký železničný vagón a rovnaké miesto v Compiègnskom lese na to, aby prinútilo Francúzsko podpísať podmienky prímeria — čo bolo symbolické gesto pomsty za hanbu z roku 1918.
Osobné následky pre signatárov
Matthias Erzberger, ktorý podpísal prímerie za Nemecko, bol neskôr terčom útokov pravicových extrémistov a v roku 1921 bol zavraždený — jeho podpis bol pre mnohých nacionalistov symbolom zrady. Ferdinand Foch zostal vnímavý k dôležitosti vojenského poriadku pri rokovaniach o mieri a jeho slová o dočasnosti prímeria sú často citované: podľa známeho výroku šlo „nie o mier, ale o prímerie na dvadsať rokov“ — výroky tohto druhu odrážajú obavy niektorých vojenských predstaviteľov o budúcnosť európskeho mieru.
Aj keď prímerie z 11. novembra 1918 formálne ukončilo boje medzi Nemeckom a Spojencami na západe, skutočné uzavretie konfliktu prišlo až s následnými mierovými zmluvami a politickými zmenami v celej Európe.
