Položkové veto je právomoc prezidenta (alebo iného vedúceho predstaviteľa výkonnej moci) odmietnuť (vetovať) určité jednotlivé časti ("položky") právneho predpisu (zákona) bez toho, aby odmietol zákon celý. Ide o nástroj, ktorý umožňuje vykázať alebo zrušiť konkrétne výdavkové položky, dať vetovať ustanovenia považované za nevhodné alebo zbytočné, pričom zvyšok zákona nadobúda účinnosť.

Ako položkové veto funguje v praxi

Položkové veto môže mať rôzne podoby v závislosti od právneho poriadku. Najčastejšie varianty sú:

  • priame (line-item) veto – hlava výkonnej moci podpíše zákon, ale súčasne vyznačí konkrétne položky, ktoré zruší; tieto položky potom neprejdú do právneho poriadku;
  • zamietavé veto na úrovni formulácie – možnosť vetovať konkrétne slová alebo vety v texte zákona (tzv. amendatory alebo partial veto);
  • paušálne vrátenie s návrhom zmien – prezident vráti zákon a navrhne, ktoré časti majú byť vynechané alebo upravené (v niektorých systémoch je to len politický, nie právny nástroj).

V niektorých štátoch má hlava štátu (alebo guvernér) právomoc položkového veta s možnosťou, že zákonodarný zbor môže prezidentovo rozhodnutie prekonať väčšinou hlasov (tzv. override). V iných systémoch sa zrušené položky rušia definitívne bez rýchlej možnosti obnovenia.

Položkové veto v Spojených štátoch a významné súdne rozhodnutie

V Spojených štátoch môžu takmer všetci guvernéri (vedúci predstavitelia štátov USA) použiť právo položkového veta najmä pri rozpočtových zákonoch. Na federálnej úrovni však bola otázka položkového veta sporná: Prezident Spojených štátov v súčasnosti nemôže použiť právo líniového veta z dôvodu rozhodnutia Najvyššieho súdu. Kongres v roku 1996 prijal Line Item Veto Act, ktorým dočasne udelil prezidentovi moc zrušiť určité výdavkové a daňové položky; túto možnosť využíval aj Billovi Clintonovi (Kongres Spojených štátov na mu ju umožnil). Napokon však Najvyšší súd USA v rozhodnutí Clinton v. City of New York (1998) vyhlásil tento zákon za protiústavné, pretože podľa súdu obchádzal proces schvaľovania zákonov upravený v Ústave (tzv. presentment clause).

Argumenty za a proti položkovému vetu

  • Argumenty za:
    • umožňuje odstrániť „párty“ alebo zbytočné výdavkové položky bez rizika vetovania celého dôležitého zákona (napr. rozpočtu);
    • môže zlepšiť fiškálnu disciplínu tým, že zruší nepotrebné výdavky;
    • umožňuje rýchlejšie a cielenejšie zásahy do rozpočtu bez potrebe nového legislatívneho procesu pre celý zákon.
  • Argumenty proti:
    • critici tvrdia, že dáva prezidentovi príliš veľkú moc voči zákonodarnému orgánu a narúša princíp kontroly a rovnováhy, ktorý je zakotvený v Ústave USA a podobných ústavách inde;
    • prezidentovo selektívne vyraďovanie položiek môže zmeniť kompromis, na ktorom sa zákonodarcovia dohodli, bez ich priameho súhlasu;
    • v izolovaných prípadoch môže byť zneužité na politické prispôsobovanie rozpočtu alebo na odstraňovanie opatrení nepriateľských poslancov/poslankýň;
    • existuje obava z oslabenia parlamentnej kontroly nad verejnými financiami.

Iné prístupy a alternatívy

Pre obmedzenie rizík sa v praxi používajú alternatívy k plnému líniovému vetu:

  • mechanizmus „rescind“ (odvolanie výdavku) vyžadujúci po vetovaní súhlas zákonodarného zboru na potvrdenie zrušenia výdavku;
  • zavedenie rýchleho legislatívneho procesu na zrušenie prezidentovho rozhodnutia (fast-track disapproval);
  • transparentné pravidlá a časové limity, pri ktorých môže hlava výkonnej moci vetovať položky, vrátane povinnosti odôvodniť rozhodnutie.

Praktické dôsledky a príklady

Položkové veto je bežné v štátnych právnych systémoch, kde guvernéri každého štátu USA pravidelne používajú právo vynechať určité výdavkové riadky. Na federálnej úrovni Spojených štátov sa pokus o zmenu priniesol sporné rozhodnutie a zrušenie právnej úpravy. V iných štátoch sveta majú prezidenti alebo vlády tiež rôzne čiastočné vetá, pričom konkrétne pravidlá závisia od ústavy a zákonov danej krajiny.

Záver

Položkové veto je nástroj, ktorý môže zlepšiť hospodárnosť a presnosť legislatívnych aktov, ale zároveň vyvoláva zásadné otázky o rovnováhe medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. Konečné nastavenie tejto právomoci — rozsah, procesné záruky a možnosti prekonania veta — rozhoduje o tom, či bude viac slúžiť efektívnosti verejných výdavkov alebo skôr ohrozovať princípy demokratickej kontroly.