Atauro je ostrov patriaci k Východnému Timoru, ležiaci severne od pevniny krajiny v Timorském prielive. Má približnú dĺžku 25 km a šírku do 9 km, s celkovou rozlohou asi 140,1 km². Pri sčítaní obyvateľov v roku 2015 na ňom žilo 9 274 ľudí. Najbližším pevninským alebo ostrovným bodom je indonézsky ostrov Liran, vzdialený približne 12 km na severovýchod.

Poloha a geografia

Atauro leží severne od hlavného mesta Dili a patrí administratívne do okresu (municipality) Dili. Ostrov je hornatý — jeho najvyšším vrchom je hora Manucoco s nadmorskou výškou 999 m, ktorá dominuje centrálnemu hrebeňu. Strmé svahy vedú priamo k pobrežiu, kde sa striedajú skalnaté útesy a malé pláže.

Podnebie a prírodné pomery

Klíma je tropická s jasným rozdielom medzi suchým a vlhkým obdobím. Vnútrozemie ostrova je relatívne suchšie a pokryté trávnatými porastmi a rozptýlenými lesíkmi; v nižších polohách sa rozvíjajú poľnohospodárske terasy. More obklopujúce Atauro je známe bohatstvom koralových útesov a morskej biodiverzity, vďaka čomu je oblasť dôležitá aj pre ochranu morských ekosystémov.

Obyvateľstvo a kultúra

Obyvateľstvo ostrova tvoria prevažne miestne komunity, ktoré sa živia rybolovom, drobným poľnohospodárstvom a v posledných rokoch aj turistickými službami. Úradnými jazykmi Východného Timoru sú tetum a portugalčina; okrem nich sú rozšírené indonézština a angličtina, pričom na ostrove sa používajú aj miestne austronézske jazyky. Väčšina obyvateľov sú kresťania (rímskokatolíci), čo zodpovedá celonárodnému trendu.

Administratíva

Ostrov je administratívne rozdelený na päť suco (dedín):

  • Biqueli
  • Beloi
  • Macadade (predtým Anartutu)
  • Maquili
  • Vila Maumeta

Každý suco sa ďalej člení na menšie osady (aldeias). Správa ostrova prebieha v spolupráci s orgánmi okresu Dili.

História

Atauro má bohatú, často ťažkú históriu. Počas portugalskej koloniálnej éry a neskôr počas indonézskej okupácie bol ostrov využívaný aj ako miesto internácie a exile. Po vyhlásení nezávislosti Východného Timoru začal Atauro postupne obnovovať miestnu infraštruktúru a rozvíjať komunikáciu s pevninou.

Ekonomika a doprava

Hlavné zdroje obživy sú rybolov, drobné záhrady (koreniny, banány, maniok) a čoraz častejšie ekoturizmus – najmä potápanie a pozorovanie morského života. Ostrov je prístupný prevažne lodnou dopravou z Dili (trajekty a motorové člny). Miestna doprava funguje na báze motocyklov, malých nákladných vozidiel a peších ciest medzi dedinami; sieť ciest a prístavov sa postupne zlepšuje.

Príroda, biodiverzita a ochrana

Okolie Atauro je oceňované pre výnimočné koralové útesy a bohatú morskú faunu — koraly, tropické ryby, a často aj veľké druhy, ktoré priťahujú potápačov. Na ostrove sa nachádzajú endemické druhy rastlín a vtáctva, a existujú iniciatívy na ochranu prírodného prostredia a udržateľný rozvoj turizmu. Miestne spoločenstvá spolu s medzinárodnými organizáciami pracujú na projektoch zameraných na ochranu morských zdrojov a zlepšenie hospodárenia s prírodou.

Turizmus

Atauro sa v posledných rokoch presadzuje ako destinácia pre potápanie a šnorchlovanie vďaka čistým vodám a rozmanitým korálovým stenám. Turisti sem prichádzajú aj za pešou turistikou (výstup na Manucoco), za miestnou kultúrou a za pokojnou ostrovnou atmosférou. Ubytovanie je prevažne malé — homestay, pensióny a pár jednoduchších resortov — čo podporuje komunitný a udržateľný charakter turizmu.

Súradnice: 08°14′24″S 125°34′48″E / 8.24000°S 125.58000°E / -8.24000; 125.58000