Ušľachtilý divoch: myšlienka prirodzenosti a kritika civilizácie

V sedemnástom storočí bola postava "dobrého divocha" ako súčasť romantického "primitivizmu" vyčítaná európskej civilizácii, ktorá sa vtedy zmietala v divokých náboženských vojnách. Ľudia boli obzvlášť zdesení masakrom svätého Bartolomeja (1572), pri ktorom bolo v priebehu troch dní zmasakrovaných približne 20 000 mužov, žien a detí, najmä v Paríži, ale aj v celom Francúzsku. To viedlo Montaigna k napísaniu slávnej eseje "O kanibaloch" (1587), v ktorej uviedol, že hoci kanibali sa navzájom obradne jedia, Európania sa správajú ešte barbarskejšie a upaľujú sa zaživa pre nezhody v náboženstve. Zaobchádzanie španielskych conquistadorov s pôvodným obyvateľstvom tiež vyvolalo veľa zlého svedomia a obvinení. Bartolomé de las Casas, ktorý bol jeho svedkom, bol možno prvý, kto si idealizoval jednoduchý život pôvodných obyvateľov Ameriky. On a ďalší pozorovatelia chválili jednoduché spôsoby pôvodných obyvateľov Ameriky a uvádzali, že nedokážu klamať. Európska vina za kolonializmus s použitím nedávno vynájdených zbraní na ľuďoch, ktorí ich nemali, inšpirovala beletristické spracovania, ako napríklad román Aphry Behn Oroonoko alebo Kráľovský otrok o vzbure otrokov v Suriname v Západnej Indii. Behnova poviedka nebola v prvom rade protestom proti otroctvu, ale bola napísaná pre peniaze; a splnila očakávania čitateľov tým, že sa riadila konvenciami európskej romantickej novely. Vodca vzbury Oroonoko je skutočne vznešený, pretože je dedičným africkým princom a oplakáva svoju stratenú africkú vlasť v tradičných termínoch zlatého veku. Nie je to divoch, ale oblieka sa a správa ako európsky aristokrat. Behnova poviedka bola adaptovaná pre javisko írskym dramatikom Thomasom Southernom, ktorý zdôraznil jej sentimentálne aspekty, a postupom času sa začala vnímať ako riešenie problémov otroctva a kolonializmu, pričom zostala veľmi populárna počas celého osemnásteho storočia.

V angličtine sa výraz Noble Savage prvýkrát objavil v Drydenovej hre The Conquest of Granada (1672): "Som tak slobodný, ako príroda stvorila človeka, / skôr než začali platiť nízke zákony otroctva, / keď divoký v lesoch pobehoval ušľachtilý divoch." Výraz "ušľachtilý divoch" sa však začal vo veľkom používať až v poslednej polovici 19. storočia, a to ako znevažujúci výraz. Vo francúzštine sa predtým používal výraz "dobrý divoch" (alebo dobrý "divoch") a vo francúzštine (a dokonca aj v angličtine osemnásteho storočia) slovo "divoch" nemalo nevyhnutne konotácie krutosti, ktoré si s ním dnes spájame, ale znamenalo "divoký" ako divoký kvet.

Idealizovaný obraz "prírodného džentlmena" bol súčasťou sentimentalizmu 18. storočia, spolu s ďalšími postavami, ako napríklad cnostná dojnica, sluha, ktorý je múdrejší ako pán (ako napríklad Sancho Panza a Figaro, okrem nespočetných iných), a všeobecnou témou cnosti u nízko narodených ľudí. Prírodný džentlmen, či už narodený v Európe alebo v exotike, má svoje miesto medzi týmito tropmi spolu s Múdrym Egypťanom, Peržanom a Číňanom. Existoval vždy, už od čias eposu o Gilgamešovi, kde vystupuje ako Enkiddu, divoký, ale dobrý človek, ktorý žije so zvieratami; a nevzdelaný, ale ušľachtilý stredoveký rytier Parsifal. Dokonca aj biblický pastier Dávid patrí do tejto kategórie. Skutočne, to, že cnosť a nízky pôvod môžu existovať súčasne, je osvedčeným princípom abrahámovského náboženstva, najvýraznejšie v prípade zakladateľa kresťanského náboženstva. Podobne aj myšlienka, že stiahnutie sa zo spoločnosti - a konkrétne z miest - je spojené s cnosťou, je pôvodne náboženská.

Islamský filozofický príbeh (alebo myšlienkový experiment) od Ibn Tufaila z dvanásteho storočia v Andalúzii sa pohybuje na hranici medzi náboženským a svetským. Príbeh je zaujímavý, pretože ho poznal puritánsky bohoslovec z Nového Anglicka Cotton Mather. Do angličtiny bola preložená (z latinčiny) v rokoch 1686 a 1708 a rozpráva príbeh Hayyho, divokého dieťaťa, ktoré vychováva gazela bez kontaktu s ľuďmi na opustenom ostrove v Indickom oceáne. Čisto pomocou svojho rozumu Hayy prechádza všetkými stupňami poznania, kým sa dostane do ľudskej spoločnosti, kde sa odhalí ako vyznávač prirodzeného náboženstva, ktoré Cotton Mather ako kresťanský bohoslovec stotožnil s primitívnym kresťanstvom. Postava Hayyho je Prirodzeným človekom aj Múdrym Peržanom, ale nie Ušľachtilým divochom.

Klasickým miestom zobrazenia amerických Indiánov v 18. storočí je dielo Alexandra Popea, nepochybne najslávnejšieho a najprekladanejšieho básnika svojej doby. Vo svojej filozofickej básni Esej o človeku (1734) Pope napísal:

Hľa, úbohý Indián, ktorého nevzdelaná myseľ /

Vidí Boha v oblakoch, alebo ho počuje vo vetre; / Jeho dušu hrdá veda nikdy nenaučila blúdiť / Tak ďaleko ako slnečný chodník alebo mliečna dráha; / A predsa jednoduchá príroda jeho nádeji dala, / Za kopcom zahaleným mrakmi, skromnejšie nebo; / Nejaký bezpečnejší svet v hĺbke lesov, / Nejaký šťastnejší ostrov vo vodnej pustatine, / Kde otroci opäť uvidia svoju rodnú zem, / Žiadni diabli netrýznia, žiadni kresťania netúžia po zlate! / Byť, obsah jeho prirodzenej túžby; / Nežiada anjelské krídlo, serafínsky oheň: / Ale myslí si, že keď ho pripustia k tomu rovnému nebu, /

Spoločnosť mu bude robiť jeho verný pes.

Popeova báseň vyjadruje typické presvedčenie doby rozumu, že ľudia sú všade a vo všetkých časoch rovnakí, čo bolo aj kresťanským učením (Pope bol katolík). Svojho Indiána vykresľuje ako obeť ("chudobný Indián"), ktorý je síce menej vzdelaný a má menšie ambície ako jeho európsky náprotivok, ale je rovnako dobrý alebo lepší, a teda rovnako hodný spásy. Je to "bon sauvage", ale nie vznešený človek.

• Život v harmónii s prírodou
• Veľkorysosť a nezištnosť
• Nevinnosť
• Neschopnosť klamať, vernosť
• Fyzické zdravie
• Pohŕdanie luxusom
• Morálna odvaha
• "Prirodzená" inteligencia alebo vrodená, neškolená múdrosť

V prvom storočí n. l. všetky tieto vlastnosti pripisoval Tacitus germánskym barbarom vo svojom diele Germania, v ktorom ich opakovane staval do protikladu k zjemneným, romanizovaným a skazeným Galom, čím kritizoval vlastnú rímsku kultúru za to, že sa vzdialila od svojich koreňov - čo bolo trvalou funkciou takýchto porovnaní. Germáni nežili v "zlatom veku" ľahkosti, ale boli tvrdí a zvyknutí na ťažkosti, čo boli vlastnosti, ktoré Tacitus považoval za lepšie ako "mäkkosť" civilizovaného života. V antike táto forma "tvrdého primitivizmu", či už vnímaná ako žiaduca, alebo považovaná za niečo, čomu treba uniknúť, koexistovala v rétorickej opozícii k "mäkkému primitivizmu" vízií strateného zlatého veku ľahkosti a hojnosti.

Legendárnu húževnatosť a bojovnosť Sparťanov obdivovali po celé veky aj tvrdí primitivisti a v osemnástom storočí istý škótsky spisovateľ takto opísal krajanov z vysočiny:

Vo všetkých cvikoch, ktoré si vyžadujú obratnosť, výrazne prevyšujú obyvateľov nížin; sú neuveriteľne zdržanliví a trpezliví voči hladu a únave; sú takí odolní voči počasiu, že na cestách, aj keď je zem pokrytá snehom, nikdy nehľadajú dom alebo iné útočisko okrem svojho plédu, do ktorého sa zabalia a idú spať pod nebeskú klenbu. Takíto ľudia, čo sa týka kvality vojakov, musia byť neporaziteľní...

• Kolonializmus
• Imperializmus
• New Age
• Jean-Jacques Rousseau
• Vedecký rasizmus
• Otroctvo
• Nadvláda bielych