V angličtine sa výraz Noble Savage prvýkrát objavil v Drydenovej hre The Conquest of Granada (1672): "Som tak slobodný, ako príroda stvorila človeka, / skôr než začali platiť nízke zákony otroctva, / keď divoký v lesoch pobehoval ušľachtilý divoch." Výraz "ušľachtilý divoch" sa však začal vo veľkom používať až v poslednej polovici 19. storočia, a to ako znevažujúci výraz. Vo francúzštine sa predtým používal výraz "dobrý divoch" (alebo dobrý "divoch") a vo francúzštine (a dokonca aj v angličtine osemnásteho storočia) slovo "divoch" nemalo nevyhnutne konotácie krutosti, ktoré si s ním dnes spájame, ale znamenalo "divoký" ako divoký kvet.
Idealizovaný obraz "prírodného džentlmena" bol súčasťou sentimentalizmu 18. storočia, spolu s ďalšími postavami, ako napríklad cnostná dojnica, sluha, ktorý je múdrejší ako pán (ako napríklad Sancho Panza a Figaro, okrem nespočetných iných), a všeobecnou témou cnosti u nízko narodených ľudí. Prírodný džentlmen, či už narodený v Európe alebo v exotike, má svoje miesto medzi týmito tropmi spolu s Múdrym Egypťanom, Peržanom a Číňanom. Existoval vždy, už od čias eposu o Gilgamešovi, kde vystupuje ako Enkiddu, divoký, ale dobrý človek, ktorý žije so zvieratami; a nevzdelaný, ale ušľachtilý stredoveký rytier Parsifal. Dokonca aj biblický pastier Dávid patrí do tejto kategórie. Skutočne, to, že cnosť a nízky pôvod môžu existovať súčasne, je osvedčeným princípom abrahámovského náboženstva, najvýraznejšie v prípade zakladateľa kresťanského náboženstva. Podobne aj myšlienka, že stiahnutie sa zo spoločnosti - a konkrétne z miest - je spojené s cnosťou, je pôvodne náboženská.
Islamský filozofický príbeh (alebo myšlienkový experiment) od Ibn Tufaila z dvanásteho storočia v Andalúzii sa pohybuje na hranici medzi náboženským a svetským. Príbeh je zaujímavý, pretože ho poznal puritánsky bohoslovec z Nového Anglicka Cotton Mather. Do angličtiny bola preložená (z latinčiny) v rokoch 1686 a 1708 a rozpráva príbeh Hayyho, divokého dieťaťa, ktoré vychováva gazela bez kontaktu s ľuďmi na opustenom ostrove v Indickom oceáne. Čisto pomocou svojho rozumu Hayy prechádza všetkými stupňami poznania, kým sa dostane do ľudskej spoločnosti, kde sa odhalí ako vyznávač prirodzeného náboženstva, ktoré Cotton Mather ako kresťanský bohoslovec stotožnil s primitívnym kresťanstvom. Postava Hayyho je Prirodzeným človekom aj Múdrym Peržanom, ale nie Ušľachtilým divochom.
Klasickým miestom zobrazenia amerických Indiánov v 18. storočí je dielo Alexandra Popea, nepochybne najslávnejšieho a najprekladanejšieho básnika svojej doby. Vo svojej filozofickej básni Esej o človeku (1734) Pope napísal:
Hľa, úbohý Indián, ktorého nevzdelaná myseľ /
Vidí Boha v oblakoch, alebo ho počuje vo vetre; / Jeho dušu hrdá veda nikdy nenaučila blúdiť / Tak ďaleko ako slnečný chodník alebo mliečna dráha; / A predsa jednoduchá príroda jeho nádeji dala, / Za kopcom zahaleným mrakmi, skromnejšie nebo; / Nejaký bezpečnejší svet v hĺbke lesov, / Nejaký šťastnejší ostrov vo vodnej pustatine, / Kde otroci opäť uvidia svoju rodnú zem, / Žiadni diabli netrýznia, žiadni kresťania netúžia po zlate! / Byť, obsah jeho prirodzenej túžby; / Nežiada anjelské krídlo, serafínsky oheň: / Ale myslí si, že keď ho pripustia k tomu rovnému nebu, /
Spoločnosť mu bude robiť jeho verný pes.
Popeova báseň vyjadruje typické presvedčenie doby rozumu, že ľudia sú všade a vo všetkých časoch rovnakí, čo bolo aj kresťanským učením (Pope bol katolík). Svojho Indiána vykresľuje ako obeť ("chudobný Indián"), ktorý je síce menej vzdelaný a má menšie ambície ako jeho európsky náprotivok, ale je rovnako dobrý alebo lepší, a teda rovnako hodný spásy. Je to "bon sauvage", ale nie vznešený človek.
