Papunya Tula Artists je významné družstvo austrálskych domorodých umelcov, ktoré založili a riadia pôvodní obyvatelia tzv. Západnej púšte. Družstvo zohralo kľúčovú úlohu pri formovaní umeleckého hnutia Západnej púšte — často označovaného ako „bodová maľba“ — a výrazne prispelo k tomu, že sa aborigénske umenie dostalo do medzinárodného povedomia. Pôvodná skupina umelcov začala tvoriť v meste Papunya, dnes má však spoločnosť sídlo v Alice Springs.
História a vznik
Počiatky družstva siahajú do roku 1971, keď učiteľ Geoffrey Bardon povzbudil žiakov v škole v Papunye, aby začali maľovať. Bardon im pomohol realizovať nástenné maľby v štýle body art a pieskového umenia, ktoré vychádzali z tradičných vzorov a príbehov. Tradičné maľby a návrhy u domorodcov slúžia na zobrazenie príbehov a piesní o čase snov (Dreaming/Tjukurrpa) — sú to mapy krajiny, genealogické a duchovné naratívy späté s konkrétnymi miestami a bytosťami.
V roku 1972 sa skupina mužov z Bardonových tried formálne zorganizovala a založila družstvo Papunya Tula. Umelci začali prenášať duchovné vzory, ktoré tradične zdobili zem alebo tela, na nové materiály a do nových foriem — s použitím moderných nástrojov, napríklad akrylových farieb na plátno). Tento prechod umožnil ich prácam dlhšiu životnosť a širšiu distribúciu mimo samotných komunít.
Štýl, technika a význam motívov
Štýl tzv. bodovej maľby vznikol kombináciou starostlivo zdedených ikonografických prvkov (znakov symbolizujúcich miesta, stopy, stany, zdroje potravy či duchovné postavy) a nových estetických prístupov. Body sa používajú nielen dekoratívne, ale často aj na zakrytie alebo zatemnenie citlivých detailov príbehov — takým spôsobom sa uchovávajú tajomstvá pred nevhodne zasvätenými osobami.
Tradične sa používali prírodné pigmenty a kresby do piesku; postupný prechod na akrylát a plátno priniesol bohatšie farebné možnosti a presnejšiu prácu s detailom. Mnohé diela predstavujú „songlines“ — trasy predkov a príbehov, ktoré špecifikujú geografické a duchovné vztahy k zemi.
Kultúrne otázky a ochrana tajomstiev
Keď sa štýl stal mediálne a komerčne známym, vznikli vnútorné spory: mnohí členovia domorodej komunity kritizovali umelcov za to, že v dielach odkrývajú príliš veľa posvätných informácií. Domorodci zo Západnej púšte veria, že takéto poznanie môže byť nebezpečné pre nezaopatrených — väčšina tajomstiev sa odovzdáva len zasväteným, keď ich komunita vyhodnotí, že sú pripravení (zasvätenie). V dôsledku týchto obáv umelci z Papunya Tula upravili svoj lexikón: detailné zobrazenia posvätných symbolov buď zmenili, skryli bodkami a inými grafickými úpravami, alebo ich úplne vynechali.
Rozšírenie hnutia a medzinárodné uznanie
Koncom 1970-tych rokov sa mnohí obyvatelia Papunya vrátili na svoje tradičné územia, pričom samotné umenie sa rozšírilo po širokom území Západnej púšte. Družstvo Papunya Tula sa však rozrástlo a presunulo svoje administratívne centrá do Alice Springs. V roku 1987 napríklad Národná galéria štátu Victoria zakúpila jedenásť diel od Warlimpirrnga Tjapaltjarriho, čo ilustruje rastúci záujem múzeí a verejnosti.
Popularita a dopyt po dielach zvyšovali aj ich trhovú hodnotu. V roku 2007 vyvolal medzinárodný ohlas predaj obrazu Clifforda Possum Tjapaltjarriho, ktorý vytvoril aukčný rekord pre umenie domorodcov — kúpa zaznamenala sumu 1,03 milióna libier. Takéto predaje pritiahli pozornosť zberateľov, galérií aj akademikov, ale zároveň otvorili otázky spravodlivého rozdelenia ziskov a ochrany kultúrneho dedičstva.
Úloha žien a súčasný stav
Prví členovia a zakladatelia družstva boli prevažne muži (zakladatelia) a v počiatkoch niektorí muži oponovali maľovaniu žien. Napriek tomu v komunite panovala silná túžba žien vyjadriť svoje príbehy a vedomosti vizuálnou formou. Od 1990-tych rokov začal značný počet žien aktívne maľovať a dnes sú ženy a mužskí umelci rovnako zastúpení v rôznych artcentroch a na výstavách. Ženské diela často reflektujú iné príbehy, práva k miestam a špecifické tradičné vedomosti.
Dnešné výzvy a význam
Papunya Tula zostáva jednou z najdôležitejších organizácií pre zápustné umenie Austrálie. Družstvo podporuje miestnych umelcov, reguluje distribúciu diel a snaží sa zabezpečiť, aby výnosy z predaja podporovali komunity. Súčasne sa umelci a kurátori zaoberajú otázkami etiky vystavovania, autorských práv, a dokumentácie pôvodu diel. V mnohých prípadoch sa pracuje aj na tom, aby mladšie generácie získali prístup k tradičnému vedeniu a zároveň sa mohli uplatniť na modernom trhu s umením.
Papunya Tula tak reprezentuje nielen umelecký štýl, ale aj zložité prepojenie medzi tradíciou a moderným svetom: ochranou kultúry, ekonomickými príležitosťami a neustálym dialógom o tom, čo a komu má byť zverejnené. Diela z tejto oblasti naďalej obohacujú umelecké kolekcie po celom svete a sú predmetom štúdia, obdivu i rozpráv o práve na kultúrnu sebaurčenie.