Henri-Louis Bergson (18. októbra 1859 - 4. januára 1941) bol francúzsky filozof.

Bergson presvedčil mnohých mysliteľov, že procesy bezprostrednej skúsenosti a intuície sú pre pochopenie skutočnosti významnejšie ako abstraktný racionalizmus a veda.

Život a vzdelanie

Narodil sa na ulici Rue Lamartine v Paríži vo Francúzsku. Jeho matka Katherine Levisonová bola anglického a írskeho židovského pôvodu. Jeho otec, klavirista Michał Bergson, bol poľského židovského pôvodu.

Rané detstvo po narodení prežil prevažne v Londýne. Anglický jazyk sa naučil od svojej matky. Keď mal deväť rokov, vrátil sa do Paríža a stal sa naturalizovaným francúzskym občanom. V rokoch 1868 až 1878 navštevoval Lycée Fontanes v Paríži. Tam v roku 1877 získal cenu za školskú matematiku za riešenie matematického problému. Ako devätnásťročný začal študovať na École Normale Supérieure (ENS). Čítal veľa filozofických kníh, najmä Herberta Spencera.

Po štúdiách pôsobil v školstve ako učiteľ na gymnáziách a postupne sa venoval vedeckej a pedagogickej činnosti. Neskôr prednášal na vysokých inštitúciách a jeho reputácia rástla vďaka publikáciám, ktoré výrazne ovplyvnili filozofickú i literárnu scénu začiatku 20. storočia.

Hlavné myšlienky a filozofia

Bergson kritizoval redukčný materializmus a zdôrazňoval, že intelekt (rozum) je užitočný pri analyzovaní statických a analytických stránok sveta, ale nedokáže úplne vystihnúť živý, plynúci charakter ľudského prežívania. Jeho centrálne pojmy zahŕňajú:

  • Trvanie (la durée) – pojem kvalitatívneho, nepretržitého času, ktorý nie je možné redukovať na sériu diskrétnych momentov. Trvanie je vnútorné prežívanie času, ktoré sa líši od merateľného časového údaja fyziky.
  • Intuícia – poznávací prístup, ktorý podľa Bergsona umožňuje priamo vnikať do podstaty zmien a procesov, zatiaľ čo abstraktný rozum rozkladá a staticky analyzuje.
  • Élan vital (tvorivý impulz) – koncepcia životnej sily alebo tvorivej energie, ktorá riadi vývoj organizmov a vysvetľuje tvoriacu povahu evolúcie v protiklade k čisto mechanickým modelom.

Medzi Bergsonove významné príspevky patrí tiež otázka vzťahu medzi mysľou a telom, kritika mechanistických vysvetlení a dôraz na skúsenosť ako zdroj filozofického poznania. Jeho prístup vplýval na rozvoj filozofických smerov, ktoré zdôrazňovali proces, čas a nekonečné nestálosti reality.

Diela

  • Essai sur les données immédiates de la conscience (1889) – v slovenčine často prekladané ako Esej o bezprostredných údajoch vedomia; dielo, v ktorom rozvíja myšlienku trvania a intuície.
  • Matière et mémoire (1896) – Hmota a pamäť; štúdia vzťahu medzi telom a vedomím a kritika materialistického poňatia vnímania.
  • L'Évolution créatrice (1907) – Tvorivá evolúcia; rozpracovanie koncepcie élan vital a alternatívy k mechanickým modelom evolúcie.
  • Ďalšie práce zahŕňajú eseje a prednášky na témy metafyziky, etiky a náboženstva, ktoré ovplyvnili nielen filozofiu, ale aj literatúru a umeleckú tvorbu.

Ocenenia, vplyv a kritika

V roku 1927 dostal Nobelovu cenu za literatúru – Komisia ocenila "bohaté a oživujúce myšlienky a brilantné umelecké vyjadrenie, ktorým ich podal." Ocenenie zvýraznilo jeho vplyv nielen v akademickej filozofii, ale aj v širšej kultúrnej oblasti.

Bergsonov prístup ovplyvnil mnohých mysliteľov a umelcov. Jeho myšlienky mali vplyv na spisovateľov (napríklad Marcel Proust), psychológov a filozofov, neskôr aj na členov procesuálnej filozofie a na diela autorov 20. storočia. Zároveň čelil kritike – analytickí filozofi a zástancovia nových vedeckých prístupov mu vyčítali nejasnosť pojmov a nedostatočné empirické podloženie. Diskusie o povahe času medzi Bergsonom a niektorými predstaviteľmi vedy (napr. neskoršie sa spomínajúce spory s interpretáciami fyzikálnych koncepcií času) sú súčasťou širšej výmeny názorov na prelome filozofie a prírodných vied.

Smrť

Bergson zomrel 4. januára 1941 v okupovanom Paríži na zápal priedušiek. Jeho odchod znamenal koniec jednej výraznej kapitoly francúzskej filozofie prvej polovice 20. storočia.

Bergsonovo dielo zostáva predmetom štúdia a reinterpretácií; jeho dôraz na čas, pohyb a skúsenosť pokračuje v inšpiratívnej úlohe pre súčasnú filozofiu, literatúru a humanitné vedy.