Ľudovít XVIII (17. november 1755 – 16. september 1824) bol francúzskym kráľom od apríla 1814 do marca 1815 a potom od júla 1815 do septembra 1824. Jeho vláda znamenala obnovenie dynastie Bourbonovcov po období revolučného a napoleonského vývoja v krajine.
Život pred nástupom na trón
Narodil sa vo Versailles, bol mladším bratom francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Ako mladý princ bol známy pod titulom comte de Provence. Po vypuknutí Francúzskejrevolúcie v roku 1789 sa najprv zdržiaval v Paríži, no už v roku 1791 opustil krajinu a žil ako exulant v rôznych častiach Európy. Po poprave Ľudovíta XVI. v roku 1793 a po smrti synaĽudovítaXVI. v roku 1795 prijal regálne meno Ľudovít XVIII. a stal sa hlavným predstaviteľom legimitistickej emigrácie.
Nástup na trón a charakter jeho vlády
Kráľom sa stal po obnovení bourbonskej monarchie po porážke NapoleonaI. v roku 1814. Jeho vláda sa opierala o tzv. konštitučnej monarchii, ktorú zabezpečovala Charte constitutionnelle (Ústavná charta) z roku 1814. Táto charta zachovala mnohé právne a majetkové zmeny z revolučného obdobia (napr. vlastnícke práva, civlny kódex), pričom zároveň obnovila niektoré kráľovské a cirkevné inštitúcie. Ľudovít XVIII. sa snažil vystupovať ako zmierlivý panovník – uznával časť revolučných výdobytkov, aby sa vyhol ďalším otrasom, no zároveň podporoval návrat k poriadku a monarchistickým princípom.
Obdobie Sto dní a definitívne znovudosadenie
Po prvom zvrhnutí Napoleona v roku 1814 nastúpila dočasná restitučná vláda a Ľudovít bol prizvaný na trón. Keď sa Napoleon vrátil z Elby v roku 1815 na tzv. Sto dní, Ľudovít opäť utiekol do Belgicka. Po Napoleonovej definitívnej porážke pri Waterloo v júni 1815 bol Ľudovít znovu dosadený a nastolil druhú, trvalejšiu restauráciu Bourbonovcov.
Povaha panovania a vnútorná politika
Ľudovít XVIII. viedol skôr konzervatívno‑umiarkovanú politiku. Súčasťou jeho stratégie bolo zachovanie stability prostredníctvom kompromisov: ponechal platné občianske zákony a vlastnické práva, využil ústavnú chartu na obmedzenie svojich práv v prospech parlamentných orgánov, ale zároveň sa spoliehal na lojalitu aristokracie a cirkvi. Po roku 1815 sa však zvýšil tlak zo strany ultraroyalistov („ultras“), ktorí žiadali tvrdšie potrestanie revolucionárov a návrat k starým poriadkom; ich vplyv viedol v niektorých obdobiach k represívnejším opatreniam, cenzúre a vyhroteniu politického boja.
Odchod zo scény a odkaz
Ľudovít XVIII. zomrel v roku 1824 a na trón nastúpil jeho mladší brat, ktorý sa korunným menom stal Karol X. Ľudovítovu vládu historici hodnotia prevažne ako obdobie kompromisu medzi potrebou obnovy poriadku a nevyhnutnosťou akceptovať spoločenské zmeny, ktoré priniesla revolúcia a Napoleonské obdobie. Jeho politika pomohla stabilizovať Francúzsko po dlhom období vojnových otrasov, no nedokázala úplne zmierniť spoločenské napätia, ktoré sa prejavili neskôr v ďalších politických krízach.
Jeho osoba zostáva príkladom panovníka, ktorý sa snažil o zlatú strednú cestu medzi tradíciou a zmenou — za cenu kompromisov, ktoré nie vždy uspokojili ani stúpencov monarchie, ani zástancov revolučných ideí.