Bojar bol príslušník vrchnostnej šľachty v stredovekom Rusku a v niektorých ďalších slovanských krajinách, napríklad v Bulharsku. Bojarovia zastávali kľúčové vojenské a správne funkcie, schádzali sa v rade známej ako duma a radili vládnucemu kniežaťu alebo neskôr cárovi. V rannom období, najmä v 13. a 14. storočí, ide o bohatých zemepánov — vlastnili rozsiahle majetky a mohli kniežaťu poradiť, prípadne slobodne prejsť do služby u iného kniežaťa.

Pôvod a postavenie

V rôznych regiónoch mali bojarovia rôzny pôvod: niektorí pochádzali z miestnych kniežacích rodov (často sú to pozostatky starších vládnucich dynastií), iní boli členmi mocných moskovských rodov alebo dokonca zahraničnými šľachticmi. V Moskve v 15. až 17. storočí tvorili úzko prepojenú elitnú vrstvu — podľa odhadov len približne 200 významnejších bojarských rodín mala skutočný politický vplyv. Ich postavenie však nebolo identické so západoeurópskou šľachtou: bojarstvo bolo viac viazané na službu kniežaťu a správu pôdy než na už presne formalizované tituly a rytierstvo.

Funkcie a práva

  • Politická rada: Bojarovia tvorili jadro poradcov kniežaťa v dume, podieľali sa na rozhodovaní o vojne, diplomacii a vnútorných záležitostiach.
  • Vojenské povinnosti: V mnohých obdobiach boli bojarovia poprednými veliteľmi — viedli vojenské oddiely a spravovali obranu kniežatstva.
  • Správa území: Vlastnili dedičné statky (v starších obdobiach často nazývané votčina) alebo držali pôdu v zmysle služobného systému (neskôr tzv. pomestie), z ktorých získavali príjmy a spravovali poddaných.
  • Správne posty: Bojarovia zastávali kľúčové úrady — boli vojvodi, sudcovia, starostovia alebo predstavitelia centrálnej moci v provincii.

Kultúra a životný štýl

Mnoho moskovských bojarov bolo konzervatívnych, nedôverčivých voči cudzincom a západným vplyvom. V písomnostiach európskych diplomatov sa často objavuje poznámka, že u niektorých bojarov chýbala vzdelanosť a schopnosť čítať. Zároveň však niektorí predstavitelia bojarstva aktívne formovali politiku, kultúru a cirkevnú sféru kniežatstva.

Súboj s centralizáciou moci

Vývoj moskovského štátu v 15. a 16. storočí priniesol zvyšovanie centralizovanej moci kniežaťa (neskôr cára) a postupné obmedzovanie tradičných práv bojarov. Najvýraznejšie konflikty sa prejavili za vlády Ivana IV. (Ivana Hrozného), ktorý zriadil opričninu (1565–1572) — osobitnú politiku a inštitút na potlačenie opozície medzi bojarstvom a zabezpečenie priamej moci cára. V období známom ako Smuta (Time of Troubles, začiatok 17. storočia) zohrávali bojarovia významnú, často rozporuplnú úlohu pri boji o trón a pri vyjednávaniach s cudzími mocnosťami.

Pokles vplyvu a zánik titulu

V 17. storočí začali bojarovia postupne strácať svoj politický vplyv. Rásť začala pozícia úradníckej a vojenskej služby viazanej na centralizovaný štát, ktorý viac oceňoval vernosť a administratívnu spôsobilosť než tradičné rodové práva. Na začiatku 18. storočia zasiahli rozhodné reformy cára Petra Veľkého, ktoré v praxi zrušili staré privilégia bojarstva. Peter I. zaviedol systematické modernizačné opatrenia — vrátane reorganizácie úradu, povinnej štátnej služby a neskôr aj Tabuľky hodností (Table of Ranks) — ktoré preorientovali aristokraciu na službu štátu a postupne odstránili tradičný titul bojar ako významný politický faktor.

Zhodnotenie

Bojarstvo bolo dôležitou vrstvou v politickom a spoločenskom systéme stredovekého Ruska: spájalo vojenskú moc, vlastníctvo pôdy a priamy vplyv na vládu. Napriek svojej moci však bojarovia neboli homogénni — od starobylých kniežacích rodov až po lokálnych veľkostatkárov — a ich postavenie sa menilo s rastom centralizovanej moci a so stretom so západnými reformami. Na začiatku 18. storočia tradičná inštitúcia bojarstva prakticky zanikla alebo sa transformovala v rámci nového systému šľachty viazanej na štátnu službu.