Alhazen alebo Alhacen alebo ibn al-Haytham (965–1039) bol priekopníkom modernej optiky a významnou postavou islamskej zlatej éry vedy. Niektorí ho označujú aj za "priekopníka modernej vedeckej metódy" a za "prvého vedca", hoci názory na toto prehnané hodnotenie sa líšia. Vo svojich dielach presadzoval systematické pozorovanie, opakované experimenty a matematickú analýzu javov — princípy, ktoré sú základom modernej vedeckej metódy. V Alhazenovom diele Risala fi'l-makan (Pojednanie o mieste) rozpracoval teórie o pohybe telies; formuloval myšlienku, že teleso sa pohybuje neustále, pokiaľ ho nezastaví vonkajšia sila alebo pokiaľ sa nezmení smer jeho pohybu, čo je predchodcom neskorších koncepcií inerciálnej pohyblivosti. Položil tiež dôležité základy pre teleskopickú astronómiu a štúdium optických prístrojov.

Bol to arabský moslimský polyhistor, ktorý prispel k princípom optiky, ako aj k anatómii, inžinierstvu, matematike, medicíne, oftalmológii, filozofii, fyzike, psychológii, moslimskej teológii a vizuálnemu vnímaniu. Vo svojej slávnej práci známej ako Kitāb al-Manāẓir (Kniha o optike) skúmal povahu svetla, šírenie lúčov, odraz a lom, pričom kombinoval geometrické dôkazy s praktickými experimentmi. Poprel starú „emisívnu“ teóriu videnia (že oko vysiela lúče) a presadzoval myšlienku, že vidíme preto, že svetlo od objektov vchádza do oka – pričom podrobne rozpracoval, ako sa obraz tvorí a spracováva v mozgu, čím významne prispel k pochopeniu vizuálneho vnímania a k raným poznatkom oftalmológie.

Medzi Alhazenove konkrétne príspevky patria:

  • experimenty s dymom a štrbinami a pozorovania princípu komory s dierkou (camera obscura), ktorými demonštroval priamu líniu šírenia svetla a vznik obrázku;
  • komplexná analýza odrazu a lomu svetla vrátane štúdia sférických a parabolických zrkadiel a problémov ako tzv. "Alhazenov problém" (určenie bodu na guľovom zrkadle, od ktorého sa lúč odrazí do daného bodu), ktorý sa stal inšpiráciou pre neskoršie matematické štúdie;
  • pozorovania týkajúce sa farebného rozkladu svetla, optických chýb (ako sférická aberácia) a spôsobov konštrukcie optických prístrojov;
  • zdôraznenie významu kontroly podmienok pri experimentoch, opakovateľnosti výsledkov a syntézy empirických údajov s matematickou analýzou – prístup, ktorý mal veľký vplyv na neskorší rozvoj experimentálnej vedy v Európe.

Alhazen sa narodil v Basre a väčšinu svojho aktívneho vedeckého života strávil v Káhire v Egypte, kde aj zomrel vo veku 74 rokov. Počas pôsobenia pri dvore fatimidského kalifa Al‑Hakima bi‑Amr Allaha mu bol zverený úkol technického riešenia regulácie záplav Nílu. Keď zistil, že s dostupnými prostriedkami nedokáže zaručiť úspech, upustil od inžinierskeho zásahu. Z obavy pred krutým trestom predstieral šialenstvo a bol umiestnený do domácehoväzenia, počas ktorého sa intenzívne venoval písaniu a výskumu. Po prepustení pokračoval vo vedeckej práci a jeho texty sa stali kľúčovými prameňmi pre neskorších mysliteľov.

Alhazenovo dielo malo dlhodobý dosah: jeho knihy boli preložené do latinčiny a vstúpili do vedeckého diskurzu stredovekej Európy, kde ovplyvnili autorov ako Roger Bacon, Witelo či neskôr Johannes Kepler. Jeho metóda — kombinácia precízneho pozorovania, experimentu a matematického odôvodnenia — sa považuje za jeden z medzníkov pri formovaní modernej prírodnej vedy. Zároveň treba priznať, že Alhazen bol súčasťou širšieho intelektuálneho prostredia a jeho úspechy sú výsledkom tejto tradície, nie dielom jedinca osamote.

Jeho meno pretrváva nielen v dejinách vedy, ale aj v konkrétnych problémových oblastiach (napr. spomínaný "Alhazenov problém" zostáva dôležitý v geometrii, optike a výpočtovej grafike) a v dedičstve, ktoré spojilo staroveké a stredoveké poznanie s raným novovekým vedeckým myslením.