Guhyasamāja Tantra (sanskrit: Guhyasamājatantra; tibetsky: Gsang 'dus rtsa rgyud; angl: Tantra tajného spoločenstva) je tantrická tradícia pochádzajúca z indického budhizmu, ktorá zohrala významnú úlohu pri formovaní vyšších (anuttarayoga) praktík v tibetského budhizmu. Hlavným pojmom nie je jednoduchá historická osoba, ale systém rituálov, meditácií a ikonografie sústredený okolo titulárneho božstva Guhyasamāja; v tantrickej ikonografii sa pritom v rôznych kontextoch objavujú aj postavy ako vadžra-pāni", ktorých význam je špecifický pre jednotlivé súbory praxe.

Guhyasamāja predstavuje komplexný súbor metód, ktoré zahŕňajú fázu „vytvárania“ (vizualizácia mandaly a božstva), a fázu „dokonačenia“ (práca s jemnokanálovým systémom, pránou a esenciami). Cieľom týchto cvičení nie je jednoduché uspokojenie žiadostivosti, ale transformácia vnútorných afektov na múdrosť vedúcu k oslobodeniu. V literatúre sa v súvislosti s touto tantrou objavujú aj obrazy manželských praktik a symbolika spolupôsobenia s ženskými jogínkami; legitímne ženské spoločníčky sú v textoch často označované ako "dakini", a predstavy o ich počte sa v rôznych tradíciách líšia — nie je správne zjednodušene tvrdiť, že ide o systém založený na mnohonásobných sexuálnych vzťahoch alebo že by boli dakiny výhradne iba panny. Dôležité je, že praxe Guhyasamāja má za cieľ rozvíjať duchovný prechod k budhizmu.

Typické prvky praxe a tradície Guhyasamāja:

  • príprava a zasvätenie (abhisheka) — bez formálneho zasvätenia a prijatia samajových záväzkov nie sú mnohé praktiky dovolene;
  • vajra‑yoga (deity‑yoga) — meditácia pomocou vizualizácie božstva a mantier v rámci mandaly;
  • druhá fáza (dokonačenie) — práce s energetickými kanálmi, pránou a esenciami (bindu), praktiky vedúce k jógam „jasného svetla“ a „iluzórneho tela“;
  • ikonografia a mandaly — grafické a sochárske zobrazenia slúžia na pedagogické a rituálne účely, nie ako doslovné návody k nevázanému správaniu;
  • prísne etické rámce — dodržiavanie samaya‑záväzkov a dohľad skúseného učiteľa je kľúčové.

Guhyasamāja sa rozvinula v Indii a bola prebratá do Tibetu spolu s bohatou komentárskou tradíciou; mnohí indickí a tibetskí učitelia ju podrobne rozpracovali. V tibetskom prostredí mala a má dôležité miesto v niekoľkých školách (najmä v tradíciách, ktoré zdôrazňujú anuttarayoga tantrické praxe) a bola predmetom rozsiahlych komentárov a rituálnych súborov.

V umení a rituálnej praxi vznikli sochy, thangky a mandaly, ktoré zobrazujú božstvá, sprievodné bytosti a ochranné postavy. Hoci niektoré obrazy a formy praxe môžu pôsobiť provokatívne alebo „prekračujúco“ v porovnaní so základnými laickými predpismi, v rámci tradície sú tieto prvky chápané ako súčasť systematického a eticky regulovaného duchovného procesu; v modernom tibetskom budhizme sú preto takéto praktiky viazané na zasvätenie, učenie a prax pod vedením kvalifikovaného učiteľa. Naopak, bežné ľudové motívy, varovné symboly a festivaly sú v tibetskej kultúre veľmi rozšírené — medzi nimi sa v ikonografii a obradoch občas objavuje aj postava Citipati (en).

V súčasnosti je Guhyasamāja študovaná ako súčasť historického a praktického dedičstva tantrického budhizmu. Záujem o ňu sa pohybuje od prísne akademického skúmania textov a ikonografie až po pokračujúcu rituálnu prax v rámci tradičných liniek; vždy však platí, že ide o esoterický systém, ktorý sa vykonáva s výrazným dôrazom na zasvätenie, disciplínu a zodpovednosť učiteľa voči žiakovi.