Veľký hladomor, Veľký hlad alebo Veľký hladomor je názov pre hladomor v Írsku v rokoch 1845 až 1852. Mimo Írska sa zvyčajne nazýva írsky zemiakový hladomor. Hladomor spustila "zemiaková nákaza", spôsobená hubou Phytophthora infestans, ktorá rýchlo zničila veľkú časť úrody zemiakov v Írsku a v celej Európe. V Írsku mal chorobný útok obzvlášť ničivé následky, pretože zemiaky boli v tej dobe hlavným zdrojom potravy pre veľkú časť Írov, najmä pre najchudobnejšie vrstvy.

Predpokladá sa, že v priebehu niekoľkých rokov (najmä v rokoch 1846–1849) zomrelo od hladu alebo na choroby približne 1 až 1,5 milióna ľudí. Ďalší milión ľudí sa stal utečencami alebo emigroval kvôli hladomoru. Mnohí, ktorí opustili Írsko, sa presťahovali do Veľkej Británie, Spojených štátov, Kanady a Austrálie, pričom mnohí zomreli počas nebezpečných plavieb na tzv. „coffin ships“ (rakvových lodiach).

V Írsku sa toto obdobie hovorovo nazýva "hladomor". Hoci zemiaky boli jedinou plošne postihnutou plodinou, Írsko naďalej pestovalo kukuricu, pšenicu, jačmeň a chovalo dobytok; tieto suroviny však často smerovali na trh a na export namiesto toho, aby zostali u domácností postihnutých hladom. Mnohé z týchto potravín predávali prevažne anglickí statkári, čo prispelo k tomu, že potravinová núdza v niektorých regiónoch pretrvávala aj napriek tomu, že krajina ako celok produkovala potraviny.

Príčiny

Zásadnými faktormi hladomoru boli:

  • biologická príčina – náhla epidémia Phytophthora infestans, ktorá sa rýchlo rozšírila po Európe; jej pôvod sa pripisuje dovozu infikovaných rastlín alebo semien z Ameriky a kardinálnym problémom bola nízka genetická variabilita pestovaných zemiakov v Írsku, ktoré sa množia vegetatívne (klonovanie),
  • poľnohospodárska štruktúra – veľká časť populácie žila na malých drobných hospodárstvach (cottierovské alebo medzistupňové držby) závislých od jedného typu potraviny; pozemkový systém bol charakterizovaný nájomným vlastníctvom, veľkými statkami s anglickými alebo britskými vlastníkmi a často absenciou investícií do rozvoja,
  • demografický tlak – pred hladomorom rástla populácia (v roku 1841 malo Írsko okolo 8,2 milióna obyvateľov), čo zintenzívnilo subdivíziu pôdy a závislosť od zemiakov ako lacného zdroja kalórií,
  • ekonomická a politická politika – Írsko bolo od roku 1801 začlenené do Spojeného kráľovstva na základe Aktu o únii; ekonomická politika a britský prístup k intervencii (často založený na zásadách voľného trhu a obmedzených štátnych zásahoch) obmedzili rozsah priamej pomoci.

Priebeh

Huba zasiahla írske úrody v roku 1845. V roku 1846 nastalo ďalšie masívne zlyhanie úrod, ale najhorší rok z hľadiska úmrtí a chorôb je považovaný za 1847 („Black '47“), keď sa epidémie ochorení (hlavne týfusu a relapsujúcej horúčky) rozšírili v koncentrovaných komunitách a v preplnených pracovných domoch (workhouses). V nasledujúcich rokoch sa situácia čiastočne zlepšila, no opakované výskyty plesne a ekonomické následky udržali zem v kríze až do začiatku 50. rokov.

Vládna reakcia a verejná pomoc

Pomoc prišla rôznym spôsobom, ale bola často považovaná za nedostatočnú. Zásadné body reakcie zahŕňali:

  • vládne dovozy potravín (napríklad dovoz tzv. „Indian meal“ počas vlády Roberta Peela v roku 1845–46),
  • systém verejných prác – vláda financovala projekty, za prácu na ktorých mali ľudia dostať mzdu, ale pracovné podmienky a mzdové sadzby často nestačili,
  • workhouses a chudobinské zákony (Poor Law) – kapacity pracovných domov sa rýchlo vyčerpali a mnohí postihnutí do nich z bezpečnostných a sociálnych dôvodov nechceli vstúpiť,
  • dočasné polievkové kuchyne (soup kitchens) zriadené v roku 1847 – pomohli mnohým, no boli krátkodobé a ich zrušenie vyvolalo kritiku.

Administratíva pomoci bola riadená britskou vládou, pričom menovaní úradsníci ako Charles Trevelyan sú dodnes ostro kritizovaní za svoje rozhodnutia založené na laissez-faire ideológii a morálnych postojoch, ktoré obmedzili priame dávky a redistribúciu potravín. Kritici poukazujú aj na pokračujúci vývoz potravín z Írska počas hladomoru a na masívne vystavovanie nájomníkov vyháňaniu (evictions) pri neschopnosti platiť nájomné.

Následky

Krátkodobé aj dlhodobé následky boli rozsiahle:

  • demografický pokles – populácia Írska prudko klesla; z približne 8,2 milióna v roku 1841 na asi 6,5 milióna v roku 1851 (klesanie pokračovalo aj v ďalších desaťročiach v dôsledku emigrácie a nízkej pôrodnosti),
  • masová emigrácia – odchod miliónov ľudí zmenil demografické a kultúrne zloženie Írska a výrazne ovplyvnil prítomnosť írskej diaspóry v krajinách ako USA či Kanada,
  • spoločenské zmeny – rozvrat tradičného spôsobu obživy a zrýchlený prechod od pestovania malých parciel k zmenám v pozemkovom vlastníctve; neskoršie poľnohospodárske a pozemkové reformy (Land Acts) reagovali na potrebu zmeny pomerov medzi nájomníkmi a majiteľmi,
  • kultúrne dôsledky – oslabovanie irského jazyka (mnohé najviac postihnuté oblasti boli zároveň írsky hovoriace), hlboké stopy v ľudovej pamäti, literatúre, hudbe a v politickom vedomí, ktoré prispelo k posilneniu národného hnutia za autonómiu a neskôr za nezávislosť,
  • trvalé sociálne rany – generáciami pretrvávajúce ekonomické a psychologické následky straty domova a komunity, stigmatizácia chudoby a trauma spojená s nútenou emigráciou.

Pamäť a historický význam

Veľký hladomor patrí medzi kľúčové udalosti írskej histórie 19. storočia. Je predmetom historickej debaty o zodpovednosti britskej vlády, o ekonomickej politike a o úlohe vlastníctva pôdy a tržišných mechanizmov počas humanitárnej krízy. Pamätníky, múzeá a literatúra po celom svete zachovávajú pamiatku obetí a osudy emigrantov – hladomor formoval nielen demografický vývoj, ale aj politické a kultúrne smerovanie Írska v nasledujúcich desaťročiach.

Hladomor tak zostáva varovaním pred zraniteľnosťou spoločností, ktoré sú závislé na úzkej základni potravinových zdrojov, a pred dôsledkami politík, ktoré neumožnia adekvátnu a včasnú pomoc pri katastrofách.