Miocén je prvou epochou neogénu v kainozoiku. Začala sa približne pred 23 miliónmi rokov a skončila sa približne pred 5,33 miliónmi rokov. Horniny, ktoré označujú začiatok a koniec, sú dobre známe, ale presné dátumy začiatku a konca tohto obdobia sú neisté. Biota sa stáva "modernou".

Miocén pomenoval sir Charles Lyell. Jeho názov pochádza z gréckych slov μείων (meiōn, "menej") a καινός (kainos, "nový") a znamená "menej nedávny", pretože má o 18 % menej moderných morských bezstavovcov ako pliocén.

Keď sa Zem ochladila, prešla z oligocénu cez miocén do pliocénu. Hranice miocénu nie sú stanovené na nejakej konkrétnej celosvetovej udalosti. Sú stanovené na regionálnych hraniciach medzi teplejším oligocénom a chladnejším pliocénom.

Rastliny a živočíchy v miocéne boli pomerne moderné, ale známe dnešné druhy sa ešte nevyvinuli. Existovali moderné čeľade cicavcov a vtákov. Rozšírili sa veľryby, tulene a riasy. Objavili sa moderné žraloky vrátane obrovského Megalodona. Rozšírili sa trávnaté plochy. Cicavce sa stali menej častými a rozšírili sa druhy, ktoré sa živili pasením. V tom čase žilo asi 100 druhov opíc a v moriach boli veľmi rozšírené veľryby. Gigantický žralok Carcharodon megalodon sa mohol stať ich korisťou.

Chronológia a členenie

Podľa medzinárodnej geologickej štandardizácie (ICS) sa miocén datuje približne od 23,03 ± 0,05 do 5,333 ± 0,005 milióna rokov pred súčasnosťou. Tradične sa miocén delí na tri hlavné pásma:

  • Raný miocén (Aquitanian, Burdigalian) – teplejšie podmienky bezprostredne po prechode z oligocénu.
  • Stredný miocén (Langhian, Serravallian) – vrcholnejšie teploty počas Miocénneho klimatického optima (~17–15 Ma), následné ochladenie a rozšírenie ľadových čiap na Antarktíde po tzv. Middle Miocene Cooling.
  • Na konci miocénu (Tortonian, Messinian) – pokračujúce ochladzovanie, vysychanie niektorých morí a kulminácia v Messinskom soľnom kríze tesne pred pliocénom.

Geológia a tektonika

Miocén bol obdobím intenzívnej tektonickej aktivity. Pokračoval náraz India–Ázia, čo spôsobilo ďalšie zdvíhanie Himalájí a zintenzívnenie erózie. V Stredozemí a v okolí Tethys prebiehali zmeny v spájaní a oddelení morských bazénov, čo vyvrcholilo Messinskou soľnou krízou (približne 5,96–5,33 Ma), keď sa Stredozemné more čiastočne a opakovane oddeľovalo a vysychalo.

V dôsledku kontinentálnych pohybov sa menili aj morské prúdy a klíma. Vznikli regionálne landbrigdges, ktoré uľahčili migrations medzi kontinentami (napríklad medzi Afrikou a Európou), hoci úplné uzavretie Panamského prieplavu sa udialo neskôr v pliocéne.

Klíma

Celkový trend miocénu bol od relatívne teplej fázy v rannom až strednom miocéne k postupnému ochladzovaniu v neskorom miocéne. Dôležité klimatické udalosti:

  • Miocénne klimatické optimum (~17–15 Ma) – globálne teplejšie a vlhkejšie podmienky, rozšírené lesy a bohaté morská fauna.
  • Middle Miocene Cooling – ochladenie spojené s rastom ľadového krytu na Antarktíde a znížením hladín mora.
  • Messinská soľná kríza – krátkodobé, ale výrazné vysychanie Stredozemného mora na konci miocénu, s veľkými depozitmi soli a dramatickými ekologickými zmenami.

Flóra a rozšírenie tráv

V miocéne sa výrazne rozšírili trávnaté plochy a savany, najmä v priebehu neskorého miocénu. Zmena klímy – ochladzovanie a vysušovanie – podporila šírenie C4 tráv, ktoré sú efektívnejšie pri fotosyntéze za suchých a teplých podmienok. Tento posun mal veľký vplyv na vývoj bylinožravcov a na krajinný charakter, keď lesnaté oblasti ustúpili otvoreným stepiam a savanám.

Fauna a evolučné trendy

Miocén je výrazný tým, že v ňom dominovali moderné čeľade živočíchov, hoci mnohé dnes žijúce druhy sa ešte neobjavili. Niektoré kľúčové body:

  • Cicavce – rozkvet formácií cicavcov: rozšírili sa moderné skupiny ako cicavce (kopytníky, prežúvavce, hlodavce, šelmy, primáty). Objavovali sa nové rody koní (napr. Hipparion), proboscideáni (gomphotheres), a rozmanitá predsťažná fauna.
  • Primáty a hominoidi – v Afrike a Eurázii sa rozvíjali opice a rané hominoidy; niektoré linie, ktoré nakoniec viedli k homininom, sa objavili v neskorom miocéne (viacero fosílnych nálezov naznačuje diverzifikáciu opíc a hominidov).
  • Morské cicavce – veľryby dokončili prechod k modernej anatómii a ekológií; rozšírili sa aj tulene a iné pinnipédie. Odolnejšie druhy k súčasným verziám baleenových a toothed veľrýb sa objavujú v zázname fosílií.
  • Žraloky – medzi nimi sa objavili veľmi veľké druhy, vrátane spomínaného obrovského Megalodona (Carcharodon/Carcharocles megalodon; taxonómia nie je úplne uzavretá).
  • Rastlinožravci – adaptácie na pasenie (dlhé nohy, komplexné zuby) sa rozšírili, pričom mnoho čeľadí sa prispôsobilo životu na otvorených travnatých plochách.

Ekologické dôsledky a význam

Prechod k otvoreným trávnatým biotopom a ochladzovanie mal ďalekosiahle dôsledky: vyselektoval adaptácie charakteristické pre moderné savany (pasenie, rýchly beh), spôsobil migrácie a regionálne vymierania lesných taxónov a umožnil šírenie skupín, ktoré neskôr dominovali v pliocéne a plištocene. Miocén teda pripravoval pôdu pre modernú faunu a flóru, akú poznáme dnes.

Dôležité paleontologické lokality

Významné náleziská fosílií miocénu sú známe z rôznych oblastí: východná Afrika (rôzne lokalitá z riftových systémov), Stredná a Západná Európa (napr. náleziská v Rakúsku, Francúzsku), Ázia (Siwaliky v Indii a Pakistane), a Severná Amerika (Kalifornia, Floridské náleziská). Tieto lokality poskytujú bohaté informácie o terestrickej i morskej biote miocénu.

Zhrnutie

Miocén (približne 23–5,33 mil. rokov) bol obdobím zásadných zmien: od teplejšieho počasia v ranej fáze, cez klimatické optimum v strednom miocéne, až po postupné ochladzovanie a vysychanie v neskorom miocéne. Počas tohto obdobia sa modernizovala biota – rozšírili sa moderné čeľade cicavcov a vtákov, travnaté biomy sa rozšírili a morský svet sa zmenil nástupom moderných veľrýb a veľkých žralokov vrátane Megalodona. Miocén tak predstavuje prechodné, ale kľúčové obdobie pre formovanie dnešných ekosystémov.