Mollicutes sú triedou baktérií bez bakteriálnej bunkovej steny. Najznámejším rodom je Mycoplasma. Vďaka absencii steny sú tieto baktérie pleomorfné (menia tvar), ľahko sa deformujú a sú inherentne rezistentné voči antibiotikám, ktoré cielia na syntézu bunkovej steny (napr. beta-laktámom).
Morfológia a biologické vlastnosti
Sú veľmi malé — obvykle len asi 0,2–0,3 μm v priemere — a majú veľmi malý genóm (u niektorých druhov menej ako 1 Mb; najmenší známy genóm u voľne žijúcej baktérie má Mycoplasma genitalium). Ich cytoplazmatická membrána často obsahuje steroly (napríklad cholesterol), ktoré sú pre ne nevyhnutné a ktoré získavajú z hostiteľa. Väčšina molikútov vykonáva pohyb kĺzaním po povrchu hostiteľských buniek, zatiaľ čo Spiroplasma sú typicky špirálovité a pohybujú sa krútením.
Životný štýl a ekológia
Mollicutes sú prevažne parazity alebo komensály živočíchov a rastlín, žijú priamo na bunkách hostiteľa alebo v ich vnútorných priestoroch. U ľudí sú niektoré druhy trvalo kolonizátormi dýchacích a urogenitálnych ciest; iné bývajú patogény rastlín alebo symbionty hmyzu.
Patogenéza a klinický význam
Mykoplazmy a ureaplazmy sú bežne prítomné na slizniciach pľúcach alebo v pohlavných trubiciach, ako je močová trubica, a môžu spôsobovať rôzne infekcie. Príklady klinických entít zahŕňajú atypickú pneumóniu spôsobenú Mycoplasma pneumoniae, uretritídu spojenú s Mycoplasma genitalium alebo infekcie spojené s Ureaplasma. U tehotných žien môže kolonizácia alebo infekcia ureaplazmami súvisieť s komplikáciami tehotenstva a predčasným pôrodom. Mollicutes sú odolné voči liekom zameraným na bunkovú stenu; na liečbu sa preto používajú iné skupiny antibiotík, najmä makrolidy, tetracyklíny a fluórchinolóny, pričom v posledných rokoch sa zaznamenáva narastajúca rezistencia (najmä na makrolidy).
Mollicutes u rastlín a prenos
Phytoplasma a Spiroplasma sú významné rastlinné patogény. Phytoplasmy kolonizujú floém rastlín a spôsobujú rôzne symptómy — žltnutie, kultúrnu deformáciu, „witches’ broom“ (zahušťovanie výhonkov), phyllody (premenu kvetov na listy) a celkové oslabenie rastlín. Tieto patogény nemôžu byť ľahko kultivované v bežných kultivačných médiách, preto sa ich prítomnosť často dokazuje molekulárnymi metódami. Prenos zabezpečujú hmyzími vektormi, najmä hmyzožravými cicavcami sapu (v ľudovej terminológii „listové chrobáky“) a ďalšími cicascími hmyzmi — v procese prenosu sa hmyz infikuje počas sania šťavy z infikovanej rastliny a následne prenáša patogén na ďalšie rastliny.
Diagnostika, kultivácia a liečba
Diagnostika mollicútov zahŕňa kultiváciu na špeciálnych médiách (obsahujúcich steroly), sérologické testy a hlavne molekulárne metódy (PCR), ktoré sú citlivé a špecifické. Niektoré rastlinné mollicuty, najmä phytoplasmy, nie sú ľahko kultivovateľné a detegujú sa prevažne pomocou PCR a hybridizačných techník.
Liečba ľudských infekcií závisí od druhu a citlivosti: makrolidy (napr. azitromycín), tetracyklíny a fluórchinolóny sa často používajú, pričom výber musí zohľadniť rezistenciu a klinický obraz. U rastlín sa manažment zameriava na kontrolu vektorov (insekticídna ochrana, kultúrne opatrenia), elimináciu infikovaných rastlín a používateľskú hygienu pri rozmnožovaní rastlinného materiálu.
Výskum a význam
Mollicutes sú predmetom intenzívneho výskumu pre ich extrémne zredukované genómy, jednoduché metabolické dráhy a špecifické interakcie s hostiteľom. Štúdium týchto baktérií prispieva k pochopeniu minimálnych génových súborov potrebných pre život, mechanizmov parazitizmu a k rozvoju nových diagnostických a terapeutických prístupov.
Zhrnutie: Mollicutes sú malé, bezstenné baktérie s jednoduchou bunkovou štruktúrou a redukovaným genomom. Živia sa na alebo v hostiteľských bunkách, zahrňujú významné ľudské i rastlinné patogény a vyžadujú špecifický prístup pri diagnostike a liečbe kvôli svojej odlišnej biológii.