Pachycefalosaury sú skupinou ornitopodných dinosaurov z podradu Cerapoda. V modernej systematike sa pachycefalosaury zvyčajne radia medzi ornitischné dinosaury a sú súčasťou širšej skupiny Marginocephalia (blízko príbuzné ceratopsianom), no v popularizovaných textoch sa ich zaradenie niekedy uvádza rôzne. Typickým znakom skupiny sú výrazné, hrubé a často kužeľovité alebo poloklenuté lebky – tzv. dóm – ktoré urobili tieto tvory ľahko rozpoznateľnými.
Stavba lebky
U niektorých druhov je strecha lebky výrazne klenutá a môže byť hrubá niekoľko centimetrov, zatiaľ čo u iných druhov je plochá alebo klinovitá. Kupoly boli často obklopené uzlami, výrastkami a/alebo hrotmi, ktoré mohli slúžiť na ochranu okrajov lebky alebo na vizuálnu signalizáciu. Lebka pachycefalosauridov obsahuje zhluk silných kostí s hustou kostnou štruktúrou (pachyostózou) v oblasti kupoly, čo zvyšovalo jej odolnosť voči nárazom.
Okrem lebky mali pachycefalosaury bipedálnu (dvojnožnú) stavbu tela, silné zadné končatiny a relatívne malé predné končatiny. Ich veľkosť sa líšila podľa druhu — od menších taxónov dlhých iba pár metrov až po väčšie formy, ako napríklad Pachycephalosaurus, ktorý mohol dosahovať dĺžku niekoľkých metrov. Zuby boli zvyčajne malé a listovité, čo naznačuje prevažne rastlinnú stravu alebo všežravý spôsob života.
Ontogenéza a taxonomická neistota
Niektoré „plochohlavé“ formy sa tradične považujú za samostatné druhy alebo dokonca za samostatné čeľade (napríklad rody ako Homalocephale), avšak existuje názor, že niektoré z týchto foriem môžu predstavovať mláďatá alebo mladé jednotlivce dospelejších druhov s klenutou hlavou (napr. diskusia o vzťahoch medzi Dracorex, Stygimoloch a Pachycephalosaurus). Rastová premena lebky (ontogenetická zmena z plochej do klenutej u dospelých) je dôležitým faktorom pri určovaní, či ide o samostatné druhy alebo vývojové štádiá toho istého druhu.
Správanie a dôkazy o súbojoch
Existujú priame aj nepriamé dôkazy, že pachycefalosaury používali svoje kupoly v kontaktnej interakcii s jedincami toho istého druhu. Zo 100 skúmaných dómov približne 20 % vykazovalo známky zahojených zranení, ktoré sú interpreto vané ako výsledok bojového správania. Zistené patológie zahŕňali jamky a depresie v kosti, znaky periostálnej reakcie a miesta, kde sa kosť infikovala po poranení kože. Tieto lézie zodpovedajú úderom alebo opakovanému nárazu, nie náhodným poškodením po smrti zvieraťa.
Interpretácia spôsobu súboja sa líši: niektoré biomechanické štúdie naznačujú, že kupoly boli dostatočne pevné na prenášanie nárazov pri čelnom údere (head‑butting) podobne ako u moderných oviseľov alebo niektorých druhov oviec, zatiaľ čo iné práce upozorňujú na riziko otrasu mozgu a navrhujú, že sa mohlo jednať skôr o boje bokom (flank‑butting) alebo predvádzacie súboje bez plného čelného nárazu. Mnohé moderne pozorované druhy používajú kostné alebo rohovité výrastky nielen na boj, ale aj na vizuálne predvádzanie pri párení a pri určovaní teritória.
Výskyt a význam v paleoekologii
Pachycefalosaury sú známe hlavne z neskorého kriedového obdobia (predovšetkým kampan až maastricht, asi pred 80–66 miliónmi rokov) a fosílie pochádzajú najmä zo Severnej Ameriky a Ázie. V paleoekosystémoch zdieľali prostredie s inými skupinami dinosaurov, ako boli ceratopsiani, hadrosauri a teropody. Ich morfológia naznačuje adaptácie na život v rozmanitých biotopoch, od otvorených planín po zalesnené oblasti.
Najznámejšie rody
- Pachycephalosaurus – veľký zástupca s mohutnou kupolou;
- Stegoceras – menší rod s dobre preskúmanými lebkami;
- Stygimoloch a Dracorex – rody spojené s debatou o ontogenéze a možnom vzťahu k dospelým formám;
- Homalocephale – príklad plochej lebky u mladších alebo iných morfologických typov.
Celkovo predstavujú pachycefalosaury zaujímavú skupinu, ktorá kombinuje jedinečnú lebkovú výbavu, možné bojové správanie a dôležité informácie o raste a sociálnom správaní dinosaurov. Pre správne pochopenie ich biológie sú potrebné ďalšie fosílne nálezy a detailné biomechanické analýzy.
