Do čeľade Paridae patria drobné vtáky, sýkorky (v Severnej Amerike nazývané "chickadees" alebo "titmice"). Sú to spevavé vtáky, ktorých domovom je severná pologuľa a Afrika. Väčšina z nich sa kedysi zaraďovala do rodu Parus, ktorý sa v súčasnosti rozdelil.

Tieto vtáky sú prevažne malé zavalité lesné druhy s krátkym pevným zobákom. Niektoré majú chocholku. Ich dĺžka sa pohybuje od 10 do 22 cm. Sú to prispôsobivé vtáky so zmiešanou stravou vrátane semien a hmyzu.

Mnohé druhy žijú v blízkosti ľudských obydlí a ochotne prichádzajú ku kŕmidlám pre orechy alebo semená a naučia sa prijímať aj inú potravu. V Británii sa sýkorky veľké a modré naučili rozbíjať fóliové uzávery na fľašiach s mliekom, aby sa dostali k smotane na vrchu. Samozrejme, zmena balenia mlieka ich o túto pochúťku pripravila.

Ide o vtáky hniezdiace v norách, zvyčajne na stromoch, hoci niektoré druhy si stavajú hniezda na zemi. V závislosti od druhu znášajú od troch do devätnástich bielych škvrnitých vajec.

Vzhľad a rozlíšenie druhov

Sýkorky sú väčšinou malé, kompaktné a majú krátke, silné zobáky prispôsobené lámaniu semien aj chyteniu hmyzu. Farby sú rôzne — od nenápadnej šedobielej cez žlté a olivové tóny až po kontrastné čierne a biele znaky na hlave alebo krku. Typické sú aj výrazné hlavy s pásikmi alebo škvrnami a niektoré druhy majú dekoratívnu chocholku.

Taxonómia a príklady druhov

Pôvodný rod Parus bol podľa molekulárnej systematiky rozdelený na niekoľko rodov (napr. Cyanistes, Poecile, Lophophanes a ďalšie). Medzi dobre známe európske druhy patria

  • sýkorka veľká (Parus major) — väčšia, so znakom čiernej "kravaty" na hrudi;
  • sýkorka modrá (Cyanistes caeruleus) — jasne modré a žlté s výraznou modrou čiapkou;
  • sýkorka uhliarka / sýkorka čierna (Poecile palustris / Poecile montanus) — tmavá čiapka a menší vzrast;
  • americké chickadees (napr. black-capped, Carolina) — podobné, ale druhovo odlišné.

Správanie a sociálna štruktúra

Sýkorky sú aktívne, pohybujú sa energicky po konároch a kmeni stromov a často visieť hlavou nadol pri zháňaní potravy. Mimo hniezdneho obdobia sa mnohé druhy zhromažďujú do kŕdľov a často tvoria zmiešané svorky s inými drobnými druhmi vtákov — to zvyšuje úspešnosť pri hľadaní potravy a znižuje riziko predácie.

Potrava a zásobovanie

Ich potrava je veľmi pestrá: hmyz a jeho larvy počas vegetačného obdobia, semená a orechy v chladnejších mesiacoch. Mnohé sýkorky si robia zásoby (cache) — ukladajú semienka do rôznych skrýší a neskôr si ich nájdu pomocou vynikajúcej priestorovej pamäti. Pri kŕmidlách sú zvyknuté na slnečnicové semená, arašidy a lojové gule.

Hniezdenie a rozmnožovanie

Sýkorky sú dutinové hniezdáre — hniezdia v prírodných dutinách stromov, v norách, alebo vo vyhradených búdkach. Hniezdo býva vystlané perím, machom, vlasmi či listami. Dĺžka inkubácie sa líši podľa druhu, zvyčajne je okolo 12–16 dní; mladé vtáky opúšťajú hniezdo po ďalších približne 16–22 dňoch. Počet znášok a veľkosť snášky závisia od dostupnosti potravy a klimatických podmienok — snáška môže obsahovať 3 až 19 vajec, pričom stredná hodnota je často 6–12 vajec u bežných druhov.

Predátori a hrozby

Medzi prirodzených predátorov patria väčšie dravé vtáky, sovy, kuna, veverice, mačky a veľké spevavce, ktoré môžu obsadiť dutiny. Ďalšie hrozby zahŕňajú stratu biotopov v dôsledku odlesňovania, zmeny v obhospodarovaní lesov, znečistenie a stúpanie intenzity ľudskej činnosti. Niektoré druhy sú citlivé na zmenu klímy a na pokles dostupnosti hmyzu.

Vzťah s človekom a ochrana

Sýkorky sú medzi ľuďmi obľúbené, ľahko sa priťahujú k záhradám a kŕmidlám. Ich prítomnosť prispieva k regulácii hmyzu a sú obľúbeným objektom pozorovania vtákov. Pre podporu sýkoriek je vhodné:

  • zavesiť a pravidelne čistiť kŕmidlá a nabíjať ich kvalitnými semienami a lojovými guľami;
  • inštalovať vhodné búdky s vchodom podľa druhu (priemer 28–32 mm pre menšie druhy, väčší pre sýkorku veľkú);
  • zachovať stromové dutiny a staré stromy pri údržbe záhrad a lesov;
  • minimalizovať používanie insekticídov, ktoré znižujú potravu pre mláďatá.

Zaujímavosti

  • Sýkorky majú vysoký metabolizmus a v zime potrebujú veľa energie; preto sa často zastavujú pri kŕmidlách počas chladných nocí.
  • Niektoré druhy dokážu rozpoznať jednotlivých ľudí a veľmi rýchlo sa naučia prichádzať na kŕmidlo, ktoré je pravidelne dopĺňané.
  • Vedecké štúdie ukázali, že sýkorky majú dobrú priestorovú pamäť — vedia si nájsť mnohé zo svojich zásob aj po dlhšom čase.

Celková rozmanitosť a prispôsobivosť sýkoriek z nich robí významnú skupinu vtákov v lesných i mestských ekosystémoch. Ich pozorovanie je dostupné širokej verejnosti a správne opatrenia ochrany môžu pomôcť udržať početnosť populácií v dobrom stave.