Princ Joziáš (Fridrich Joziáš) Sasko-Kobursko-Saalfeldský, vojvoda v Sasku (26. december 1737 – 26. február 1815), bol významný vojenský predstaviteľ Habsburskej monarchie a jeden z jej popredných generálov konca 18. storočia.
Narodil sa v Schloß Ehrenburg v Coburgu ako najmladší syn vojvodu Františka Józsefa, vojvodu Sasko-Kobursko-Saalfeldského, a Anny Žofie, princeznej Schwarzbursko-Rudolstadtskej. Pochádzal z významnej európskej dynastie a v mladosti sa rozhodol pre vojenskú kariéru v službách Habsburgovcov.
Vojenská kariéra
Joziáš vstúpil do habsburskej armády ako plukovník v roku 1759 a účastnil sa bojov v sedemročnej vojne. V nasledujúcich desaťročiach sa postupne prepracoval v hodnostiach a do roku 1773 dosiahol dôstojnícku úroveň poľného podmaršala.
V rusko‑turecko‑rakúskej vojne v roku 1788 velil armádnemu zboru pod velením Freiherra von Laudona. V tejto kampani prenikol do Moldavska, dobyl Chotyn v Besarábii a podieľal sa na koordinovaných akciách s ruskými jednotkami Alexandra Suvorova. Významne sa angažoval pri úspechoch v priebehu leta 1789, najmä v bitke pri Focšanoch (1. augusta 1789). Po rozhodujúcom zvrate proti osmanským silám v bitke pri Rymniku, kde bol porazený hlavný útočný trup vedený veľkovezírom Koca Júsufom Pašom, sa Joziáš zmocnil veľkej časti Valašska vrátane Bukurešti, ktorú miestne obyvateľstvo, po úteku kniežaťa Mikuláša Mavrogena, privítalo. Za tieto úspechy bol povýšený na poľného generála.
Osobný život a následky vojnových činov
Počas pobytu v Moldavsku sa Joziáš zoznámil s Teréziou Stroffeckovou, pôvodom prostou ženou. Dňa 24. septembra 1789 v meste Roman sa im narodil syn, ktorého pomenovali Fridrich. Po návrate do Coburgu sa Joziáš s Teréziou 24. decembra 1789 zosobášil. Syn Fridrich bol neskôr (25. augusta 1808) nobilitovaný rakúskym cisárom a dňa 17. februára 1853 ho sasko‑cobursko‑gótsky vojvoda Ernst II. povýšil na Freiherr von Rohmann, podľa miesta narodenia. Keďže sa však Fridrich narodil ešte pred svadbou svojich rodičov, nemal nárok na dedičstvo vojvodstva Sasko‑Kobursko‑Saalfeldského.
Flanderská kampaň a koniec aktívnej služby
V rokoch 1793 a 1794 Joziáš viedol habsburské sily v uliciach rakúskeho Holandska počas flámskej kampane proti revolučnému Francúzsku. Dosiahol v tejto kampani významné víťazstvá, najmä v bitke pri Neerwindene (1793) a pri Aldenhovene (1794), vďaka čomu sa podarilo dočasne obnoviť rakúsku kontrolu nad niektorými regiónmi. Pri útoku do Francúzska jeho jednotky obsadili pevnosti ako Condé, Valenciennes, Quesnoy a Landrecies.
Napriek týmto úspechom sa spojenecké sily ocitli v nevýhodnej pozícii kvôli zlej koordinácii medzi koaličnými štátmi a rozdielnym stratégiám ich veliteľov. Joziášova armáda utrpela sériu menších neúspechov a nakoniec 26. júna 1794 utrpela rozhodujúcu porážku v bitke pri Fleurus, čo malo za následok stratu iniciatívy a postupné stiahnutie spojencov z tohto regiónu.
Po týchto udalostiach a v dôsledku politických sporov vieducich sa u habsburského dvora — najmä v súvislosti s politikou baróna Thuguta — Joziáš odstúpil z funkcie poľného maršala. Jeho velenie neskôr prevzal gróf Clerfayt. Po odchode z aktívnej služby sa princ vrátil do rodného Coburgu, kde strávil zostávajúce roky života a kde 26. februára 1815 zomrel.
Dedičstvo a vnímanie
Joziáš Sasko‑Kobursko‑Saalfeldský je historicky hodnotený ako schopný a odvážny veliteľ, ktorý v úzkych spojeniach s ruskými spojencami dosiahol významné úspechy proti Osmanskej ríši. Napriek tomu ho zasiahli politické spory a ťažkosti pri koordinácii koaličných síl proti Francúzsku, ktoré značne obmedzili výsledok jeho veľkých plánov v rokoch revolučných vojen. Jeho životný príbeh — vrátane morganatického manželstva a osudu nemanického syna — odráža zložitosť vzťahov medzi osobným životom a dynastickými pravidlami v európskej šľachte 18. a 19. storočia.
