Ríšsky kancelár (nem. Reichskanzler) bol v rôznych historických obdobiach hlavou vlády v Nemecku a mal kľúčovú úlohu v riadení štátu. Pôvodne vznikla táto funkcia s utvorením zjednoteného Nemeckého štátu pod vedením Pruska a neskôr sa menila podľa ústavného rámca jednotlivých období. Kancelár bol zodpovedný za vládu, menovanie ministrov a sprostredkovanie medzi hlavou štátu a parlamentom alebo inými orgánmi moci. Viac o historickom kontexte Nemecka je k dispozícii tu, a o ustanovení Ríšskej kancelárie tu.
Funkcie a právomoci
Postavenie ríšskeho kancelára sa líšilo podľa ústavy: počas Nemeckej ríše (1871–1918) ho menoval cisár a vykonával silnú exekutívnu funkciu často pod silným vplyvom cisára. Vo Weimarskej republike (1919–1933) bol kancelár formálne menovaný predsedom republiky, pričom jeho vláda musela získať dôveru Reichstagu, hoci predsedovia republiky často využívali rozsiahle prezidentské právomoci. V období nástupu národného socializmu sa postavenie kancelára stalo nástrojom pre zavedenie diktatúry; podrobnosti o právnej transformácii a personálnych zmenách sú dostupné tu.
Vývoj podľa období
Tu sú príklady významných ríšskych kancelárov zoradené do hlavných epoch:
- Nemecká ríša (1871–1918): medzi najvýznamnejších patrí Otto von Bismarck, ktorý stál pri zrode zjednotenia; ďalej nasledovali Leo von Caprivi, Theobald von Bethmann Hollweg, Georg Michaelis, Georg von Hertling a koncom éry Max z Bádenska.
- Weimarská republika (1918–1933): obdobie s častou výmenou vlád a koaličnými zloženiami; medzi známe mená patria Friedrich Ebert (pri formovaní republiky), Philipp Scheidemann, predstavitelia Sociálnodemokratickej strany (SPD) ako Ebert a Hermann Müller, ďalej Gustav Stresemann, Hans Luther, a neskôr Heinrich Brüning.
- Prechod k autoritárstvu a nacistické obdobie: v dôsledku politických kríz a využitia mimoriadnych práv sa moc sústredila v rukách prezidenta a neskôr v rukách jedného muža; významné sú mená ako Franz von Papen, Kurt von Schleicher a nakoniec postava, ktorá zmenila funkciu na nástroj diktatúry — viď odkaz tu.
Praktické aspekty a príklady
V praxi bol ríšsky kancelár často politicky silný, ak mal podporu vládnej väčšiny alebo hlavy štátu. Otto von Bismarck je príkladom kancelára s jasnou víziou štátnej politiky a konzistentnou zahraničnou stratégiou, zatiaľ čo vo Weimare sa kancelári často ocitali v nestabilných koalíciách a čelili hospodárskym a sociálnym krízam. Niektorí kancelári zastávali posty len krátko, iní mali schopnosť zostávať pri moci dlhodobo; také rozdiely ilustrujú meniace sa ústavné a politické podmienky.
Rozdiely k neskorším úradom a význam
Po druhej svetovej vojne nepriame dedičstvo ríšskeho kancelára prebral post spolkového kancelára (Bundeskanzler) v Západnom Nemecku a neskôr v zjednotenom Nemecku. Hlavné rozdiely spočívajú v demokratickej kontrole (silnejší parlamentný charakter) a ústavných brzdách a protiváhach, ktoré významne obmedzujú koncentráciu moci, akú sme mohli vidieť v niektorých obdobiach existencie ríšskeho kancelára.
Pre ďalšie podrobnosti o konkrétnych osobnostiach a právnych zmenách v rôznych dobách odporúčame prezrieť špecializované zdroje a archívy: Bismarck, Weimarská etapa alebo všeobecné prehľady o ústavnej histórii Nemecka.