Roger Jozef Boškovič (18. mája 1711 – 13. februára 1787) bol chorvátsky polyhistor a jezuita z mesta Dubrovník v Raguskej republike (dnešné Chorvátsko). Patrí medzi najvýznamnejších vedcov 18. storočia v strednej Európe; okrem teórie prírody sa venoval matematike, astronómii, geodézii, optike a inžinierstvu. Študoval a žil v Taliansku a vo Francúzsku, kde publikoval mnohé svoje práce a nadviazal kontakty s poprednými európskymi učenými.
Boškovič vypracoval predstavu, ktorá je považovaná za predchodcu modernej atómovej teórie. Navrhol model, v ktorom sú hmotné častice považované za bodové centrá síl a vzájomné pôsobenie medzi nimi závisí od vzdialenosti: na krátke vzdialenosti prevláda odpudivá sila a na väčšie vzdialenosti príťažlivá. Jeho koncepcia sa viac zameriavala na popis síl než na detailnú štruktúru častíc a predstavuje pokus o zjednotenie rôznych prírodných javov jedným matematickým zákonom síl.
Vo vede ocenil aj praktické pozorovania. Napríklad v roku 1753 dospel k záveru, že na Mesiaci nie je súvislá atmosféra, čo vyplývalo z jeho analýzy zatmení a iných astronomických javov. Pôsobil ako konzultant pri tvorbe meraní a mapovaní, navrhoval zlepšenia prístrojov a venoval sa presným mesačným a planetárnym meraniam.
Vo Viedni v roku 1758 vydal prvé vydanie svojho slávneho diela Philosophiæ naturalis theoria redacta ad unicam legem virium in natura existentium (Teória prírodnej filozofie odvodená od jediného zákona síl, ktoré existujú v prírode). Toto rozsiahle pojednanie obsahovalo jeho atómovú teóriu a náčrty všeobecnej teórie síl, formulované prostredníctvom matematických úvah. Druhé vydanie vyšlo v roku 1763 v Benátkach a tretie opäť vo Viedni v roku 1764. Neskoršie historické vydania a preklady diela vyšli v roku 1922 v Londýne a v roku 1966 v Spojených štátoch; významné slovenské a chorvátske edície a štúdie sa objavovali aj neskôr, pričom ďalšie vydanie vyšlo v Záhrebe v roku 1974.
Boškovičova metodika spájala matematickú presnosť s experimentálnym pozorovaním a historicky mala vplyv na ďalší rozvoj fyzikálneho myslenia. Aj keď jeho predstavy nepredstavovali priamy predchod moderného atómoveho modelu založeného na kvantovej mechanike, jeho dôraz na interakciu prostredníctvom zákonov síl pomohol otvoriť cestu k systematickému skúmaniu štruktúry hmoty.
Okrem teoretickej práce sa venoval aj praktickým úlohám – navrhoval mosty, bol konzultantom pri stavbách a podieľal sa na meraniach, ktoré prispeli k lepšiemu pochopeniu tvaru Zeme a presnosti mapovania. Bol výraznou osobnosťou svojej doby, často cestoval po Európe a udržiaval styky s vtedajšími učenými a vedeckými spoločnosťami.
Jeho dielo a meno pretrvali v kultúrnej a vedeckej pamäti: po ňom sú pomenované inštitúcie (napríklad Ruđer Bošković Institute v Záhrebe), školy, ulice a sochy, a jeho myšlienky sú predmetom historických štúdií o vývoji fyziky a filozofie prírody. Zomrel 13. februára 1787 v Miláne; jeho prínos sa hodnotí ako významný krok medzi ranými prírodovednými koncepciami a neskorším rozvojom fyzikálnych teórií.
