Druhý triumvirát bol spojenectvom Oktaviána, Marka Antonia a Lepida. Vznikol s hlavným cieľom potrestať sprisahancov, ktorí zavraždili Júlia Cézara, ale rýchlo sa stal nástrojom na zmocnenie sa moci a reorganizáciu rímskej štátnej správy.

Vznik a právny rámec

Triumvirát vznikol v roku 43 pred Kr. a bol legalizovaný zákonom (tzv. Lex Titia), ktorý trom mužom udelil výnimočné právomoci (triumviri rei publicae constituendae). Ich právomoci presahovali bežnú kompetenciu senátu a konzulov – mohli vydávať právne akty, rozdeliť provincie, viesť vojny a uskutočniť konfiskácie majetku.

Proscriptiony a konsolidácia moci

Proscriptiony (verejné zoznamy nepriateľov štátu) sa stali jedným z hlavných nástrojov triumvirátu. Tieto zoznamy obsahovali mená politických protivníkov, ich majetok bol konfiskovaný a mnohí boli zabití alebo vyhostení. Prostrpciami triumviri financovali armády, odmeny pre veteránov a posilňovali svoj osobný vplyv. Medzi najznámejšími obeťami bol napríklad Marcus Tullius Cicero, ktorého popravili v decembri roku 43 pred Kr.

Vojenské operácie a bitka pri Filipách

Vojsko triumvirátu, ktoré v teréne viedli najmä Oktavián a Marko Antonius, zvíťazilo nad silami odporu vedenými Krassom a Brutom. Hoci pôvodné označenia v textoch sú už dané odkazmi, historicky išlo o veliteľov predstavujúcich „osloboditeľov“ – Gaja Kasia Longina (Cassius) a Marca Juniusa Bruta (Brutus). V roku 42 pred Kr. sa pri Filipách v Macedónsku odohrali dve bitky; po prvej sa Kasio spáchal samovraždu, po druhej zvíťazili Oktavián a Antony a Brutus spáchal samovraždu. Zvyšky armád nepriateľov sa rozpustili alebo prešli na stranu triumvirátu.

Rozdelenie moci a ďalší vývoj

Po víťazstve triumviri rozdelili rímske provincie medzi seba a reorganizovali správu. K významnejšiemu rozdeleniu došlo aj na základe dohôd (napr. stret okolo rokov 40 pred Kr.), keď Oktavián získal západné provincie (Hispania, Gallia a pod.), Marko Antonius prebral vplyv na východe (Grécko, Ázia, Egyptsky vplyv cez vzťahy s Kleopatrou) a Lepidus dostal Afrika a niektoré ďalšie oblasti. Triumvirát zároveň výrazne oslabil moc senátu; snahy ako tie Marka Tullia Cicerona obnoviť jeho autoritu neuspeli.

Úpadok a zánik triumvirátu

S postupom času rástli medzi triumvirami rozpory. Lepidus sa rýchlo marginalizoval – po udalostiach okolo 36 pred Kr. stratil reálnu moc a bol vytlačený z politickej scény; formálne však žil ďalej ako náboženský hodnostár (pontifex maximus). Rivalita medzi Oktaviánom a Markom Antoniom sa stupňovala, čo napokon viedlo k otvorenému rozkolu. Oficiálne sa vláda triumvirátu považuje za ukončenú okolo roku 33 pred Kr., kedy jeho mocenské mechanizmy prestali fungovať – to vytvorilo predpoklady pre ďalší konflikt, ktorý vyvrcholil v bitke pri Aktiu (31 pred Kr.) a následnom vzostupe Oktaviána k samostatnej vláde (zavŕšenom v rokoch nasledujúcich, keď sa Oktavián stal prvým cisárom pod menom Augustus).

Dôsledky

  • Triumvirát zlomil posledné pokusy o obnovenie republikánskej rovnováhy a zrýchlil prechod od republiky k cisárstvu.
  • Proscriptiony a vojnové konfiskácie výrazne zmenili politickú a majetkovú štruktúru Ríma.
  • Rozdelenie moci medzi triumvirami a následné konflikty položili základy pre dlhodobú dominanciu jedného vládcu – principa (princps), ktorého model vytvoril Oktavián/Augustus.