Šaría — islamské právo: definícia, história a moderné uplatnenie

Ľudia rôznych náboženstiev, ktorí hovoria arabsky, používajú slovo šaríʿah na označenie náboženskej tradície, ktorá pochádza z učenia prorokov. Kresťania a židia na Blízkom východe ho používajú na označenie svojho vlastného náboženstva. Pre mnohých moslimov slovo šaría znamená jednoducho "spravodlivosť". Povedia, že akýkoľvek zákon súhlasí so šaríou, pokiaľ pomáha budovať spravodlivejšiu a prosperujúcu spoločnosť.

Väčšina moslimov si myslí, že šaríu by mali vykladať odborníci na islamské právo. V arabčine slovo šaríʿa označuje Božie zjavenie, ktoré sa nemení. Naproti tomu pravidlá správania, ktoré vytvorili učenci, keď sa snažili pochopiť Božie zjavenie, sa nazývajú fiqh. Tieto pravidlá sa môžu meniť a islamskí učenci sa o nich často nezhodli.

Učenci sa nezhodujú na pôvode slova "šaría". Niektorí tvrdia, že "šaría" pochádza zo starého arabského slova, ktoré znamená "cesta, po ktorej treba ísť". Tým by sa podobalo na halachu (cesta, ktorou treba ísť), hebrejské slovo pre židovské právo. Iní učenci si myslia, že slovo "šaría" pôvodne znamenalo "cesta k vodnému dielu". Hovoria, že znalosť cesty k vodnému prameňu mohla človeku zachrániť život vo vyprahnutých púšťach, kde v dávnych dobách žilo mnoho Arabov, a preto sa toto slovo začalo používať na označenie Božieho vedenia človeka.

Klasická právna teória

Islamskí učenci, ktorí žili v prvých storočiach islamu, vyvinuli rôzne metódy výkladu šaríe. Väčšina z nich sa zhodla na tom, že pravidlá šaríe by sa mali odvodzovať z týchto hlavných zdrojov:

1. Korán, ktorý, ako veria moslimovia, zjavil Boh Mohamedovi prostredníctvom anjela Gabriela (Džibrila).
2. Mohamedove činy a slová, ktoré sa nazývajú sunna a zachovali sa v zbierkach nazývaných hadísy
3. Konsenzus, keď sa všetci právni experti zhodnú na určitom právnom bode
4. qiyās alebo právne uvažovanie na základe analógie

Proces odvodzovania pravidiel šaría z Koránu a hadísov sa nazýva ijtihad. Pravidlá šaría zaraďujú činy do jednej z nasledujúcich kategórií:

• Fard (činnosť, ktorú treba vykonať)
• Mustahabb (odporúčané opatrenie)
• Mubah (činnosť, ktorá je povolená)
• Makruh (činnosť, ktorá je opovrhovaná)
• Haram (zakázaná činnosť)

Šaría sa v islame považuje za zjavený Boží zákon, ktorý nemožno meniť. Na druhej strane jej výklad, nazývaný fiqh, je dielom právnych učencov, ktorí sa vo svojich právnych názoroch často líšia. Niektoré časti šaríe sú podobné tomu, čo ľudia na Západe nazývajú "právo", zatiaľ čo iné časti je lepšie chápať ako pravidlá pre život v súlade s Božou vôľou.

V islame existuje niekoľko právnych smerov, z ktorých najdôležitejšie sú hanafíjsky, malíkijský, šáfíjský a hanbalský smer sunnitského islamu a džáfaríjský smer šiitského islamu.

Odvetvia šaríe

Rozdelenie šaríe sa v arabčine nazýva "vetvy" (furu). Hlavnými vetvami sú ibadát (rituály alebo úkony uctievania) a mu'amalát (medziľudské vzťahy alebo sociálne vzťahy). Tieto odvetvia sa delia na mnoho menších odvetví, z ktorých niektoré sú uvedené nižšie:

1. Úkony uctievania alebo al-ibadát, nazývané 5 pilierov islamu: potvrdenie viery, modlitba, pôst, dobročinnosť a púť.
2. Ľudská interakcia alebo al-mu'amalat, ktorá zahŕňa:
1. Finančné transakcie
2. Dotácie
3. Zákony o dedení
4. Manželstvo, rozvod a starostlivosť o deti
5. Jedlá a nápoje (vrátane rituálnej porážky a lovu)
6. Trestné sankcie
7. Vojna a mier
8. Súdne záležitosti (vrátane svedkov a foriem dokazovania)

Skutky uctievania

Päť pilierov islamu je:

1. Potvrdenie (šaháda): Muhammad je Jeho posol.
2. Modlitba (salah): päťkrát denne
3. Pôst (Sawm počas ramadánu)
4. Charita (zakát)
5. Púť do Mekky (hadždž)

Existujú dva sviatky, ktoré sa považujú za sunnu.

1. Íd ul-Fitr
2. Eid ul-Adha

Počas týchto sviatkov sa používajú niektoré špeciálne rituály:

• Sadaqah (milodar) pred modlitbou Eid ul-Fitr.
• Modlitba a kázeň v deň Íd.
• Takbirs (oslava Boha) po každej modlitbe v dňoch Tašriq (pozri poznámku pod čiarou pre definíciu).
• Obetovanie bezchybného štvornohého pasúceho sa zvieraťa primeraného veku po modlitbe Íd ul-Adhá v dňoch Tašrik. Zviera sa nesmie vyhodiť, jeho mäso sa musí skonzumovať.

Diétne zákony

Islamské právo uvádza len niektoré konkrétne jedlá a nápoje, ktoré nie sú povolené.

1. Bravčové mäso, krv a mäso z odpadkov nie sú povolené. Ľudia tiež nesmú jesť zvieratá, ktoré boli zabité v mene niekoho iného ako Alaha.
2. Omamné látky (ako sú alkoholické nápoje a drogy) nie sú všeobecne povolené.

Islamské právo síce zakazuje konzumáciu už mŕtveho mäsa, to sa však nevzťahuje na ryby a kobylky. Hadísová literatúra zakazuje aj zvieratá s ostrými klovými zubami, vtáky s pazúrmi a drápmi na nohách, ochočené osly a akékoľvek kúsky odrezané zo živého zvieraťa.

Obetovanie

V islame existujú určité špecifické pravidlá týkajúce sa zabíjania zvierat.

1. Zviera sa musí usmrtiť najhumánnejším spôsobom: rýchlym podrezaním hrdla.
2. Zviera nesmie byť choré.
3. Zviera nesmie byť vystavené výkalom, červom a iným nečistotám.
4. Pred zabalením musí zo zvieraťa odtiecť všetka krv.

Rodinný život

• Moslimka sa môže vydať len za moslima a moslim sa môže oženiť len s moslimom alebo ahl al-Kitábom. Nemôže si vziať ateistu, agnostika alebo polyteistu.
• Otec alebo poručník maloletého moslimského dievčaťa potrebuje pri uzatváraní manželstva jej súhlas. A mal by ju vydať, až keď dosiahne plnoletosť.
• Manželstvo je zmluva, ktorá vyžaduje, aby muž zaplatil alebo prisľúbil zaplatiť časť svadby a zaopatrenia, ktoré žena potrebuje. Toto je známe ako Mahr alebo Meher.
• Moslimský muž môže byť súčasne ženatý až so štyrmi ženami, hoci Korán zdôrazňuje, že ide o povolenie, a nie o pravidlo. Korán uviedol, že oženiť sa s jednou je najlepšie, ak sa obávate, že nemôžete vykonať spravodlivosť medzi svojimi ženami a príslušnými rodinami. To znamená, že musí byť schopný ubytovať každú manželku a jej deti v inom dome, nemal by uprednostňovať jednu manželku pred druhou.
• Ženský dedič zdedí polovicu toho, čo mužský dedič. Koncepcia spočíva v tom, že islam kladie zodpovednosť za zarábanie a výdavky na rodinu na muža. Všetok majetok, ktorý žena zarobí, je určený výlučne na jej vlastné použitie. Žena tiež dedí po svojej najbližšej rodine a prostredníctvom svojho manžela aj po príbuzných.

Zločin a trest

Šaría uznáva tri kategórie trestných činov:

1. Previnenia uvedené v Koráne (hudud), ktoré sa považujú za porušenie "Božích požiadaviek" a majú stanovené tresty.
2. Trestné činy proti osobám (vražda a ublíženie na zdraví), ktoré si vyžadujú trest podobný trestnému činu (qisas) alebo zaplatenie odškodného (diya)
3. Iné zakázané správanie, pri ktorom moslimský sudca využíva svoju voľnosť pri vynášaní rozsudku (ta'zir a siyasa)

Aj keď existujú určité nezhody o tom, ktoré trestné činy sú trestnými činmi hudud, zvyčajne medzi ne patria krádež, lúpež na diaľnici, zina (sex so zakázaným partnerom), falošné obvinenie niekoho zo ziny a pitie alkoholu. Predpísané tresty za tieto zločiny sa pohybujú od 80 rán bičom až po smrť. Klasickí právnici však vypracovali veľmi prísne pravidlá, ktoré obmedzujú, kedy sa tieto tresty môžu uplatniť, takže v mnohých prípadoch sa stalo takmer nemožným odsúdiť niekoho podľa týchto pravidiel. Napríklad na to, aby mohol byť niekto potrestaný, musia byť prítomní štyria dospelí moslimskí svedkovia trestného činu hudud alebo štyrikrát zopakované priznanie. Ak sa zločinca nepodarilo usvedčiť z trestného činu hudud, stále mohol dostať trest tazír.

Vražda, ublíženie na zdraví a poškodenie majetku - úmyselné alebo neúmyselné - sa podľa práva šaría považuje za občianskoprávny spor. Obeť, dedič(i) obete alebo opatrovník má možnosť buď odpustiť páchateľovi, požadovať Qisas (rovnakú odplatu) alebo prijať odškodnenie (Diyya). Podľa práva šaría sa odškodnenie Diyya, ktoré dostane obeť alebo rodina obete, vypláca v hotovosti.

Odpadlíctvo sa trestá smrťou, pokiaľ odpadlík nesúhlasí s návratom k islamu.

Muftí

Počas islamského zlatého veku vykladali šaríu odborníci na islamské právo (muftí), z ktorých väčšina boli nezávislí náboženskí učenci. Ktokoľvek im mohol položiť otázku týkajúcu sa práva a očakávalo sa, že mu na ňu bezplatne odpovedia. Ich právne názory sa nazývali fatvy.

Súdy Qadiho

V prípade súdneho sporu o rodinné alebo finančné záležitosti ho riešil súd na čele s kadím (sudcom). Títo sudcovia mali tiež právnické vzdelanie a do funkcie ich menoval panovník. V jednoduchých prípadoch qadiovia vynášali rozsudok na základe vlastných znalostí šaríe. V zložitejších prípadoch sa vyjadrovali k podrobnostiam prípadu vo všeobecnej rovine a žiadali muftího o jeho právny názor.

Mazalim súdy

Trestné veci sa zvyčajne riešili na maẓālimských súdoch. Tieto súdy kontrolovala panovnícka rada. Mazalimské súdy sa mali riadiť "duchom šaríe". Na týchto súdoch boli prítomní kadíovia a muftíovia, ktorí dohliadali na to, aby rozsudky neboli v rozpore s ňou. Tieto súdy sa však nemuseli nevyhnutne riadiť literou zákona a mali menej právnych obmedzení ako kadího súdy. Mazalimské súdy sa zaoberali aj sťažnosťami proti vládnym úradníkom. Ich účelom mazalimských súdov bolo "napraviť krivdy", ktoré nebolo možné riešiť prostredníctvom postupov qadiho súdov. Menej závažné trestné činy často riešila miestna polícia a trhoví inšpektori podľa miestnych zvyklostí, ktoré len voľne súviseli so šaríou.

Nemoslimovia

Nemoslimské komunity žijúce pod islamskou vládou sa mohli riadiť vlastnými zákonmi. Vláda sa nevmiešavala do ich vnútorných právnych záležitostí, okrem prípadov, keď išlo o spor medzi ľuďmi rôznych náboženstiev. Takéto prípady riešil kadí. Keď sa tak stalo, pravidlá šaría poskytovali moslimom určité právne výhody oproti nemoslimom. Nemoslimovia však často vyhrávali prípady proti moslimom a dokonca aj proti vysokým štátnym úradníkom, pretože ľudia si mysleli, že šaría je odrazom božskej spravodlivosti, ktorá by mala brániť slabých pred mocnými.

V novoveku sa väčšina moslimského sveta dostala pod vplyv alebo kontrolu európskych mocností. To viedlo k významným zmenám v právnych systémoch týchto krajín. V niektorých prípadoch to bolo spôsobené tým, že moslimské vlády chceli posilniť svoje štáty a európske štáty si brali za vzor, ako by mal vyzerať moderný štát. V iných prípadoch to bolo preto, že Európania, ktorí tieto krajiny kolonizovali, ich prinútili vzdať sa časti islamského práva a namiesto toho sa riadiť európskymi zákonmi.

Prvé právne reformy

V modernej dobe boli trestné zákony v moslimskom svete vo veľkej miere nahradené kódexmi, ktoré boli inšpirované európskymi zákonmi. Aj súdne postupy a právne vzdelávanie sa priblížili európskej praxi. V ústavách väčšiny moslimských štátov sa tak či onak spomína šaría. Klasické pravidlá šaríe sa však zachovali najmä v rodinnom práve. V skorších dobách šaríu vykladali nezávislí učenci, ktorí často navzájom nesúhlasili, a všetky ich názory neboli nikdy spísané na jednom mieste. V modernej dobe to bola vláda, kto kontroloval zákony. Jednotlivé štáty si vytvorili vlastné právne kódexy, v ktorých boli zákony jasne stanovené. Vlády chceli rodinné zákony lepšie prispôsobiť modernému svetu, ale stále chceli, aby ich ľudia vnímali ako zákony založené na šaríi. Aby sa to dosiahlo, učenci, ktorí tieto zákony spísali, sa rozhodli vybrať pravidlá z rôznych právnych názorov dostupných v klasických právnych knihách. Keď niektoré z nimi vybraných zákonov nesúhlasili so súčasnými normami spoločnosti, snažili sa tento problém vyriešiť vytvorením ďalších súdnych postupov. Napríklad, keď sa zdalo, že rodinné zákony v niektorých štátoch zaobchádzajú so ženami nespravodlivo voči obyvateľstvu, vláda vytvorila postupy, ktoré sťažovali mužom využívať tieto zákony nespravodlivým spôsobom.

Nedávne právne reformy

V poslednej štvrtine 20. storočia sa mnohí moslimovia na celom svete sklamali vo svojich vládach. Tieto vlády prijali západné spôsoby vo svojich právnych systémoch a iných záležitostiach, ale mnohí ľudia považovali ich činnosť za utláčateľskú, skorumpovanú a neefektívnu. Čoraz viac moslimov si začalo myslieť, že situácia by sa zlepšila, keby sa ich vlády vrátili k islamským tradíciám. Začali požadovať návrat šaríe a konzervatívni členovia verejnosti chceli, aby vláda riešila zločinnosť všetkými tradičnými metódami vrátane trestov hudud. V niekoľkých krajinách vláda zaviedla do právneho poriadku niektoré prvky klasického trestného práva. V niektorých z týchto krajín (napríklad v Iráne a Sudáne) však najvyšší súd zriedkavo schválil prísnejšie tresty hudud, zatiaľ čo v iných krajinách, ktoré prijali zákony hudud (napríklad v Pakistane a Nigérii), ich najvyšší súd nikdy neschválil.

V niektorých krajinách sa pokrokovým moslimským reformátorom podarilo zmeniť výklad rodinných zákonov podľa šaríe tak, aby boli spravodlivejšie voči ženám.

Saudská Arábia

Saudská Arábia je v právnych dejinách moslimského sveta výnimočným prípadom. Vždy pokračovala v používaní šaríe v rôznych oblastiach práva a svoje zákony nikdy nekodifikovala. Jej sudcovia sa vždy snažili dodržiavať tradičné pravidlá šaríe pri riešení trestných činov a často ukladali prísne tresty, ktoré vyvolávali medzinárodné protesty. Tieto tresty však nie sú nevyhnutne predpísané šaríou. Sudcovia v Saudskej Arábii sa riadia klasickou zásadou, podľa ktorej by sa mali vyhýbať trestom hudud, ak je to možné, a tresty, ktoré uplatňujú, sú zvyčajne tresty tazir, ktoré sú ponechané na ich vlastnom výbere. Saudská Arábia je často kritizovaná za verejné popravy, ktorých frekvencia sa v posledných desaťročiach zvýšila. Popravy sa stali častejšími, pretože vláda a súdy sa rozhodli potlačiť násilnú trestnú činnosť, ktorá sa stala častejšou v 70. rokoch 20. storočia, ako sa to stalo aj v USA a Číne.

• Irth, farā'iḍ alebo wasāyā
• Fatwa
• Zakát - platba časti majetku na charitu