Hadís (arabsky: حَدِيْث, vyslovuje sa "ha-deeth") je rozprávanie o slovách, skutkoch alebo schváleniach Mohameda, proroka islamu. Hadísy spolu s Koránom tvoria hlavnú základňu pre pochopenie a výklad šaríe (islámskeho práva) a pre formovanie muslimskej teológie, morálky a každodenných návykov. V angličtine sa slovo hadith často používa aj ako množné číslo, hoci v arabčine je množné číslo a-HAA-deeth.

Štruktúra hadísu

Každý hadís sa zvyčajne skladá z dvoch hlavných častí:

  • Isnād – reťaz rozprávačov, ktorí preniesli dané tvrdenie od proroka až po zapisovateľov. Je to dôležitá časť, pretože kvalita a spojitosť tejto reťaze sa skúma pri posudzovaní pravosti hadísu.
  • Matn – samotný obsah alebo text vyrozprávaného výroku, činu či schválenia.

Klasifikácia hadísov

Hadísy sú podľa tradičných kritérií triedené podľa spoľahlivosti a reťaze prenášania. Najbežnejšie kategórie sú:

  • sahīh (pravý/validný) – hadís s pevnou, nespochybniteľnou reťazou a dôveryhodným obsahom;
  • hasan (dobrý) – mierne slabší než sahīh, no stále použiteľný v právnej argumentácii;
  • ḍaʿīf (slabý) – obsahuje problémy v reťazi alebo v rozprávačoch a nemožno ho považovať za istý bez ďalšieho overenia;
  • mawḍūʿ (falšovaný) – zjavne sfabrikovaný alebo neprípustný hadís.

Veda o hadíse (mustalah al-hadith)

Od storočí rozvíjali muslimskí učenci prísne metódy na overovanie hadísov. Medzi dôležité disciplíny patrí:

  • kritika reťaze (jarh wa taʿdīl) – hodnotenie spoľahlivosti jednotlivých rozprávačov;
  • biografie rozprávačov (ʿilm al-rijāl) – zhromažďovanie informácií o živote, povahe a pamäti každého rozprávača;
  • porovnávanie textov (muqāranah) – zisťovanie zhodnosti alebo rozporov medzi rôznymi verziami rovnakého hadísu.

Najvýznamnejšie zbierky hadísov

Rôzne islamské smery uprednostňujú určité zbierky. Medzi sunnitmi sú základom tzv. kutub al-Sittah (šesť kníh):

  • Sahīh al-Bukhārī (Múslimím považovaný za najspoľahlivejší v sunnitskej tradícii);
  • Sahīh Muslim;
  • Sunan Abū Dāwūd;
  • Jāmiʿ at-Tirmidhī;
  • Sunan an-Nasāʾī;
  • Sunan Ibn Mājah.

Šiiti sa zas často riadia tzv. kutub al-Arbaʿa (Štyri knihy šiitskej tradície), medzi ktoré patria napríklad Al-Kāfī (al-Kulaynī), Man Lā Yaḥḍuruhu al-Faqīh (Ibn Babawayh), Tahdhīb al-Aḥkām a Al-Istibsar (Shaykh Tusi).

Špeciálne kategórie hadísov

  • Hadís qudsí – výroky, ktoré sú prisudzované Bohu (Alláhovi), avšak nie sú súčasťou Koránu; sú to zjavenia vyrozprávané prorokom, odlišné od Koránu po svojom statuse a formulácii.
  • Mutawātir – hadísy predávané mnohými nezávislými reťazami, čo poskytuje takmer istú istotu ich pravosti;
  • Aḥād – hadísy s jednotnejšou alebo obmedzenou reťazou, ktoré môžu mať rôznu váhu pri právnom uplatňovaní.

Úloha hadísu v islame

Hadísy poskytujú konkrétne príklady aplikácie Koránu, vysvetľujú spôsoby uctievania (ibádah), právne pravidlá (fiqh), etiku a príklady správania proroka, ktorý je v islame považovaný za vzor (sunna). V právnej praxi sa hadísy používajú na:

  • interpretáciu neurčitých alebo všeobecných textov Koránu;
  • vypĺňanie detailov obradov a rituálov nespresnených v Koráne;
  • poskytovanie precedensov a právnych dôkazov pre usmernenie v každodennom živote.

Kompliácia a význam historických rozprávačov

V ranom islamskom období učeníci systematicky zbierali a zapisovali hadísy. Medzi najslávnejších zberateľov patria imám Bukhārī a imám Muslim, ktorých zbierky sú v sunnitskej tradícii najuznávanejšie. Abu Hurairah je jedným z najvýznamnejších spoločníkov (ṣaḥāba) proroka, ktorému je pripisované najviac zaznamenaných hadísov v mnohých tradičných zbierkach. Tradičná literatúra uvádza, že Abu Hurairah bol aktívnym rozprávačom a zapisovateľom hadísov; historici a moderní bádatelia sa zaoberali množstvom, metodikou zberu a spoľahlivosťou jednotlivých rozprávačov, pričom názory sa môžu líšiť podľa školských a akademických kritérií.

Súčasné štúdium a kritika

Dnešné štúdium hadísov zahrnuje nielen tradičné islamské disciplíny, ale aj kritický historický prístup, filologiu a porovnávacie náboženské vedy. Diskusie sa zameriavajú na poradie kompilácií, možnosti neskorších úprav, regionálne rozdiely v tradícii a spôsob, akým hadísy ovplyvnili právne a spoločenské normy v rôznych muslimských komunitách.

Hadísy tak zostávajú centrálnou súčasťou islamskej tradície: slúžia ako zdroj náboženského učenia a praktického sprievodcu, pričom ich autentickosť a využitie sú predmetom stáročných metód overovania i moderného bádania.