Chrípka ošípaných (SIV): príznaky, prenos a hlavné kmene

H1N1 pochádza zo španielskej chrípky, ktorá spôsobila pandémiu u ľudí v rokoch 1918 a 1919. Nové vírusy pochádzajú zo španielskej chrípky. Tieto vírusy sa rozšírili u ošípaných. Raz za čas sa tieto vírusy rozšírili z ošípaných na ľudí. Stalo sa to v priebehu 20. storočia. (Stalo sa to však v rovnakom čase ako chrípkové epidémie, ktoré sa vyskytujú každý rok. Z tohto dôvodu je ťažké rozlíšiť "normálnu" chrípku od prasacej chrípky). Infekcie, ktoré sa šíria z ošípaných na ľudí, sú zriedkavé. Od roku 2005 vedci poznajú len 12 známych prípadov v Spojených štátoch.

Chrípkovému vírusu je veľmi ťažké zabrániť. Je to preto, že vírus sa neustále mení. Ak človek dostane chrípku, jeho telo si vytvorí protilátky, aby sa s týmto vírusom v prípade jeho opakovania mohlo brániť. Keďže sa však vírus chrípky neustále mení, protilátky človeka pri ďalšom výskyte vírus nerozpoznajú, pretože je iný. To isté sa deje s vakcínami.

Zmeny vo víruse chrípky môžu spôsobiť pandémiu chrípky. Napríklad vírus sa môže zmeniť len trochu približne za dva až tri roky. Približne po desiatich rokoch si väčšina ľudí vytvorí protilátky na boj proti týmto malým zmenám. Ak sa však potom vírus zmení veľmi, môže vzniknúť pandémia. Stovky miliónov ľudí zrazu zistia, že protilátky, ktoré si vytvorili, sú zbytočné. Aj počas pandémie španielskej chrípky bola prvá vlna ochorenia relatívne mierna, zatiaľ čo druhá vlna bola veľmi smrteľná.

V roku 1957 sa pandémiou ázijskej chrípky nakazilo približne 45 miliónov Američanov a zomrelo 70 000 ľudí. O jedenásť rokov neskôr, v rokoch 1968 až 1969, sa pandémiou chrípky v Hongkongu nakazilo 50 miliónov Američanov a 33 000 ľudí zomrelo. Stála tiež približne 3,9 miliardy dolárov. V roku 1976 sa v priebehu niekoľkých týždňov nakazilo prasacou chrípkou približne 500 vojakov. Koncom mesiaca však vyšetrovatelia zistili, že vírus "záhadne zmizol" a nikde na stanovišti už neboli žiadne známky prasacej chrípky. V USA sa vyskytol malý počet izolovaných (vzdialených) prípadov, ktoré sa však vyskytli u ľudí, o ktorých sa predpokladalo, že sa vírusom nakazili od ošípaných.

Vedci sa obávajú, že vírus prasacej chrípky môže zmutovať alebo sa zmeniť na pandémiu, ktorá bude rovnako smrtiaca ako pandémia v rokoch 1918/1919. Sledovali epidémiu v roku 2009 a vypracovali plány, čo robiť, ak vypukne globálna pandémia.

Hlavné príznaky prasacej chrípky sú rovnaké ako u bežnej chrípky. Medzi príznaky patrí vracanie, nevoľnosť, nádcha, (strata chuti do jedla), letargia (pocit únavy), zimnica, horúčka, bolesti tela, bolesť hrdla, kašeľ, hnačka a bolesť žalúdka.

Vírus vtáčej chrípky H3N2 je v Číne endemický u ošípaných. Nedávno bol zistený u ošípaných vo Vietname. Odborníci sa tiež domnievajú, že by to mohlo viesť k vzniku nových variácií chrípkového vírusu. Ošípané môžu prenášať vírusy ľudskej chrípky. Tieto vírusy sa môžu novým spôsobom kombinovať a vymieňať si určité gény s vírusom H5N1. Mutáciou by tak vznikla forma vírusu, ktorá by sa mohla ľahko prenášať medzi ľuďmi. H3N2 sa vyvinul z H2N2 antigénnym posunom. V auguste 2004 výskumníci v Číne objavili H5N1 u ošípaných.

V roku 2005 sa zistilo, že v niektorých oblastiach Indonézie môže byť vírusom H5N1 nakazená až polovica populácie ošípaných, ale bez príznakov. Chairul Nidom, virológ z centra pre tropické choroby na univerzite Airlangga v Surabayi na Východnej Jáve, uskutočnil nezávislý výskum: testoval krv 10 zdanlivo zdravých ošípaných ustajnených v blízkosti hydinárskych fariem na Západnej Jáve, kde vtáčia chrípka prepukla, uvádza Nature. Päť vzoriek ošípaných obsahovalo vírus H5N1. Indonézska vláda odvtedy zistila podobné výsledky v tom istom regióne. Ďalšie testy 150 ošípaných mimo tejto oblasti boli negatívne.

Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC), vládna agentúra Spojených štátov, uvádza, že príznaky a prenos prasacej chrípky z človeka na človeka sú podobné ako pri sezónnej chrípke. Zvyčajne sa prejavuje horúčkou, letargiou (pocitom únavy), nechutenstvom a kašľom. Niektorí ľudia s prasacou chrípkou hlásili aj nádchu, bolesť hrdla, nevoľnosť, vracanie a hnačku. Predpokladá sa, že sa šíri medzi ľuďmi, keď nakazená osoba kašle alebo kýcha a potom sa niečoho dotkne. Iná osoba sa potom môže dotknúť tej istej veci s vírusom a potom sa dotknúť vlastného nosa alebo úst. Prasacia chrípka je u ľudí najviac nákazlivá počas prvých piatich dní ochorenia, hoci niektorí ľudia, najčastejšie deti, môžu byť nákazliví až desať dní. Diagnóza sa dá stanoviť zaslaním vzorky (odberu) odobratej počas prvých piatich dní na analýzu do CDC.

Prasacia chrípka je citlivá na štyri lieky povolené v Spojených štátoch: amantadín, rimantadín, oseltamivir a zanamivir. V prípade epidémie v roku 2009 sa však odporúča liečiť ju oseltamivirom a zanamivirom. Vakcína proti ľudskej sezónnej chrípke nechráni pred prasacou chrípkou. Aj keď ide o rovnaké špecifické odrody vírusov, antigenicita je veľmi odlišná.

Vírus sa v posledných desaťročiach vyvíjal. To spôsobilo, že prasacia chrípka sa stala väčším problémom, najmä preto, že tradičné vakcíny proti chrípke nie vždy fungujú proti prasacej chrípke. Existujú špeciálne vakcíny proti prasacej chrípke, ale tie fungujú len vtedy, ak je kmeň vírusu do určitej miery podobný. V ťažšie liečiteľných prípadoch sa vyrábajú špeciálne vakcíny. Tie sú veľmi podobné, pretože sú vyrobené tak, aby zodpovedali špecifickému kmeňu vírusu.

Súčasné vakcinačné stratégie na kontrolu a prevenciu SIV v chovoch ošípaných zvyčajne zahŕňajú použitie jednej z niekoľkých bivalentných vakcín proti SIV, ktoré sú komerčne dostupné v Spojených štátoch. Z 97 nedávno skúmaných izolátov H3N2 malo len 41 izolátov silné sérologické skrížené reakcie s antisérom na tri komerčné vakcíny proti SIV. Keďže ochranná schopnosť vakcín proti chrípke závisí predovšetkým od blízkosti zhody medzi vakcínovým vírusom a epidemickým vírusom, prítomnosť nereaktívnych variantov H3N2 SIV naznačuje, že súčasné komerčné vakcíny nemusia účinne chrániť ošípané pred infekciou väčšinou vírusov H3N2.

Predpokladá sa, že súčasná vakcína proti sezónnemu kmeňu chrípky H1N1 pravdepodobne neposkytne ochranu. Riaditeľ Národného centra pre očkovanie a respiračné choroby CDC uviedol, že sa zistilo, že prípady v Spojených štátoch pozostávajú z genetických prvkov štyroch rôznych chrípkových vírusov - severoamerickej prasacej chrípky, severoamerickej vtáčej chrípky, ľudského vírusu chrípky A podtypu H1N1 a vírusu prasacej chrípky, ktorý sa zvyčajne vyskytuje v Ázii a Európe. V dvoch prípadoch bola získaná kompletná sekvencia genómu. Uviedla, že vírus je odolný voči amantadínu a rimantadínu, ale citlivý na oseltamivir (Tamiflu) a zanamivir (Relenza).

Nový kmeň prasacej chrípky A s názvom H1N1 bol zodpovedný za vypuknutie epidémie prasacej chrípky u ľudí v roku 2009. Pochádzal z kombinácie niekoľkých kmeňov chrípky u ľudí a chrípky u vtákov a prasacej chrípky. Vykonali sa testy. Testovaním sa zistilo, že gén hemaglutinínu (HA) je podobný génu vírusov prasacej chrípky, ktoré sa už od roku 1999 vyskytovali u ošípaných v Spojených štátoch, ale gény neuraminidázy (NA) a matrixového proteínu (M) sa podobali verziám u európskych ošípaných. Takto zostavené vírusy sa predtým u ľudí ani u ošípaných nenašli. Neexistuje však žiadny program na monitorovanie toho, aké vírusy cirkulujú u ošípaných v Spojených štátoch.

V roku 2009 egyptská vláda nariadila usmrtiť viac ako 300 000 ošípaných, aby zabránila šíreniu vírusu H1N1, hoci odborníci tvrdili, že ošípané aj tak nebudú šíriť H1N1. Väčšina majiteľov ošípaných nedostala za svoje uhynuté prasatá zaplatené.

V roku 2015 Svetová zdravotnícka organizácia stanovila určité pravidlá pre pomenovanie vírusov: Žiadny oficiálny názov sa nesmie vzťahovať na miesto, osobu alebo zviera. Má to zabrániť stigmatizácii alebo obviňovaniu. Pravidlá WHO uvádzajú "prasaciu chrípku" ako príklad toho, čo sa nemá robiť pri pomenovaní vírusu alebo choroby.

• Vtáčia chrípka
• Pandémia
• Zoznam epidémií
• Infekčné ochorenie