Zoznam rímskych cisárov: kompletný prehľad dynastií, vlády a udalostí

1. Augustus (27 pred n. l. – 14 n. l.) – prvý rímsky cisár; položil základy cisárskej správy, nastolil Pax Romana a reformoval armádu a administratívu.
2. Tiberius, (14–37) Augustov nástupca a zaiste synovec/zať v širšom rodinnom kruhu; vláda sprevádzaná rastúcou autoritárnosťou a obrankami na Kapitole.
3. Caligula (37–41) – neskorší adoptívny potomok rodiny; známy pre extravagantné a tyranické správanie; zavraždený príslušníkmi pretoriánskej gardy.
4. Claudius (41–54) – Caligulov strýko; za jeho vlády (r. 43) Rím dobyl a začlenil Britániu do impéria; rozšíril byrokraciu a právny poriadok.
5. Nero, (54–68) – Claudiov adoptívny synovec a následník. Za vlády Nera vypukol veľký požiar Ríma (64) a on bol obviňovaný z prenasledovania kresťanov. V roku 68 spáchal samovraždu; jeho pád ukončil Julio‑Klaudiovskú líniu.

Po Nerovej smrti prebehla v roku 69 rýchla séria nástupníckych bojov. Dočasnými vládcami boli:

6. Galba, (68–69) – senátorsky podporovaný vojenský veliteľ, zavraždený počas prevratu.
7. Otho, (jan.–apr. 69) – krátka vláda po Galbovi; spáchal samovraždu po prehranej bitke.
8. Vitellius, (apr.–dec. 69) – vojenský veliteľ, ktorý na krátko získal moc; zvrhnutý vojskom Vespasiána.
9. Vespasian (69–79) – víťaz v boji o moc a zakladateľ nasledujúcej dynastie.

9. Vespasián, (69–79) – vojenský veliteľ; inicioval rozsiahle stavebné projekty vrátane začiatku stavby Kolosea.
10. Titus, (79–81) – Vespasiánov syn; dokončil Koloseum a riešil následky erupcie Vezuvu (79).
11. Domicián, (81–96) – Titov mladší brat; spravoval impérium autokratickejšie, zosnulý pri atentáte; rozšíril vojenské aktivity v Británii a na dunajskom fronte.

12. Nerva, (96–98) – zvolený cisárom po zavraždení Domiciána; stabilizoval politickú situáciu a započal prax adopčného nástupníctva.
13. Traján (98–117) – za jeho vlády Rímska ríša dosiahla najväčšie územie; známy dobyvateľ, ktorý rozšíril hranice na východe a v Dacii.
14. Hadrián (117–138) – konsolidoval a zabezpečil hranice; v Británii dal postaviť Hadriánov val, aby zamedzil vpádom Piktov do rímskej Británie. Zomrel v roku 138 n. l. (po jeho smrti nasledovalo obdobie ďalších cisárov).
15. Antonín Pius (138–161) – vláda pokojného rozvoja a právnych reforiem.
16. Lucius Verus (spoluvláda 161–169) – spolucisár s Marcusom Aureliom pri vojnách na východe.
17. Marcus Aurelius (161–180) – filozof‑císař, známy svojimi meditáciami; počas jeho vlády prebiehali vojny na dunajskom fronte.
18. Commodus (180–192) – syn Marca Aurelia; jeho vláda znamenala koniec obdobia tzv. "dobrých cisárov" a začiatok politickej nestability.

19. Pertinax (193) – krátka vláda po Commodovi, zavraždený pretoriánmi.
20. Didius Julianus (193) – získal trón aukciou pretoriánov; zosadený po pár mesiacoch.
21. Severus (Septimius Severus, 193–211) – posilnil armádu a centralizoval moc; zakladateľ Severovskej dynastie.
22. Caracalla (198–217, spoluvláda/211–217) – vydal edikt, ktorý udelil rímske občianstvo mnohým obyvateľom impéria.
23. Geta (spolucisár s Caracallom 209–211) – zavraždený na inšpiráciu Caracallov.
24. Macrinus (217–218) – prvý cisár mimo senátu a bez aristokratického pôvodu; zvrhnutý po krátkej vláde.
25. Elagabalus (218–222) – kontroverzná vláda mladého cisára, zavraždený; nasledoval Severus Alexander.
26. Severus Alexander (222–235) – posledný cisár Severovskej dynastie; počas jeho vlády narástli problémy, ktoré viedli ku kríze 3. storočia.

Obdobie (cca 235–284) charakterizované politickou nestabilitou, častými vojenskými prevratmi, ekonomickými problémami a inváziami. V tomto období sa rýchlo striedalo mnoho cisárov a uzurpátorov; za príklad možno uviesť:

28. Maximinus I (235–238) – vojensky založený cisár, jeho vláda otvorila sériu vojen a rebelii.
29. Gordian I a Gordian II (238) – krátka vláda počas roka so vzburanými provinciami).
30. Pupienus
31. Balbinus
32. Gordian III (238–244) – vládol počas tlakov zo strany Perzie a vnútorných problémov).
33. Filip I.
34. Traján Decius
35. Hostilian
36. Trebonianus Gallus
37. Aemilianus
38. Valerián
39. Gallienus
40. Claudius II Gothicus
41. Quintillus
42. Aurelian (270–275) – konsolidoval ríšu, zvíťazil nad viacerými uzurpátormi a opäť spojil väčšinu území.
43. Marcus Claudius Tacitus
44. Florian
45. Probus
46. Carus
47. Numerian
48. Carinus

Toto obdobie ukázalo potrebu radikálnej reformy administratívy a armády, čo viedlo k nasledujúcemu prerastu moci v rukách silných panovníkov.

50. Dioklecián (vláda 284–305) – v roku 284 vytvoril tetrarchiu (vládu štyroch cisárov) a neskôr viedol rozsiahle reformy; v roku 305 abdikoval.
51. Maximian (spoluvedenie v tetrarchii ako Augustus na západe).
52. Galerius (jeden z tetrarchov; hrala rolu v náboženských prenasledovaniach aj v administratíve).
53. Constantius Chlorus (otec Konštantína Veľkého; ca. 293–306 ako Caesar/Augustus v tetrarchii).
54. Valerius Severus
55. Konštantín (Konštantín I. Veľký, 306–337) – v roku 306 nastúpil na trón, postupne sa stal jediným vládcov a významne ovplyvnil dejiny tým, že presunul hlavné mesto do Byzancie (neskôr Konštantínopol) v roku 330 a konvertoval na kresťanstvo; v roku 324 porazil Licinia a zjednotil ríšu.
56. Maxentius (zvrhnutý Konštantínom v bitke pri Milvátskom moste 312).
57. Licinius (vládol časť ríše; porazený Konštantínom a zosadený 324).
58. Maximinus II
59. Konštantín II., syn Konštantína (337–340) – jeden zo synov Konštantína, vládol západným provinciám).
60. Constans (337–350) – ďalší syn Konštantína, vládol stredným provinciám).
61. Constantius II., syn Konštantína (337–361) – najmladší syn Konštantína, stal sa jediným vládcov po konflikte so svojimi bratmi).
62. Vetranio (krátka epizóda nominálneho cisára v Balkáne).
63. Julian (361–363) – známy ako Julian Apostata; pokúsil sa obnoviť pohanské náboženstvá proti vzostupu kresťanstva).
64. Jovian (363–364) – nastúpil po Julianovej smrti; vrátil kresťanstvo do priazne cisárskej politiky).

65. Valentinián I. (364–375) – založil dynastiu, vládl na západe a posilňoval hranice proti germánskym kmeňom.
66. Valens (364–378) – vládl východnej časti; padol v bitke pri Adrianopole 378 proti Gotom, čo bolo ťažkým úderom pre ríšu.
67. Gratian (375–383) – zjednodušil vládne štruktúry a zmenil vzťah štátu k pohanským kultom).
68. Valentinián II. (375–392) – mladý cisár pod vplyvom poradcov; jeho vláda bola poznačená vnútornými konfliktami.
69. Magnus Maximus (vzburčenec/uzurpátor v západnej časti v kontexte 4. storočia).

70. Teodózia I. (379–395) – v roku 395 n. l. definitívne rozdelil Rímsku ríšu na dve časti (západnú a východnú); podporoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo.

Po rozdelení: západná časť pretrvala formálne do roku 476 n. l., keď ju ovládli germánski náčelníci (napr. Odoaker). Východná časť (tzv. Byzancia alebo Východorímska ríša) pokračovala ako samostatný štát až do dobytia Konstantinopolu Osmanmi v roku 1453.