Don Carlos je opera, ktorú skomponoval Giuseppe Verdi. Bola skomponovaná na libreto vo francúzskom jazyku, ktoré napísali Camille du Locle a Joseph Méry. Vznikla na základe slávnej nemeckej hry Don Carlos, infant španielsky od Friedricha Schillera. Schillerov príbeh je založený na skutočnom príbehu zo života Carlosa, princa Astúrskeho (1545 - 1568), ktorému bolo prisľúbené, že sa môže oženiť s Alžbetou z Valois, ale potom si to jeho otec Filip II. Bola to súčasť mierovej zmluvy, ktorou sa ukončila talianska vojna v rokoch 1551 - 1559 medzi domami Habsburgovcov a Valois.

Opera bola prvýkrát uvedená v Théâtre Impérial de l'Opéra v Paríži 11. marca 1867. Má päť dejstiev.

Don Carlos bol napísaný pre predstavenie v Paríži. To spôsobilo problém s reputáciou opery, pretože vo Francúzsku bolo tradíciou písať veľmi dlhé opery. Vždy obsahovali okrem spevu aj veľa baletnej hudby. Verdiho opera mala päť dejstiev, a keď sa hrala v iných krajinách, bola na vkus ľudí príliš dlhá, takže sa urobilo veľa škrtov, vrátane spočiatku celého prvého dejstva. Je to veľká škoda, pretože veľa hudby v prvom dejstve je veľmi dôležitej, s melódiami, ktoré sa objavia aj neskôr v opere. Od začiatku 20. storočia sa zvyčajne hrá väčšina hudby z prvého dejstva. Uvádzalo sa mnoho rôznych verzií, v ktorých boli rôzne časti opery vystrihnuté. Keď sa opera spieva v taliančine, nazýva sa Don Carlo.

Postavy (hlavné)

  • Don Carlos – princ Astúrsky (tenor)
  • Alžbeta z Valois / Elisabeth – francúzska princezná, neskôr kráľovná Španielska (soprán)
  • Filip II. – kráľ Španielska (bas)
  • Markíz z Posa (Rodrigo) – priateľ Don Carlosa, obhajca slobodných práv (baritón)
  • Princezná Eboli – španielska dvoranka, komplikovaná postava (mezzosoprán)
  • Inkvizítor a ďalšie postavy dvora, mnísi a zástupcovia Flámska

Krátky dej (prehľad)

Jadro dramatu tvorí komplikovaný trojuholník medzi mladým Don Carlosom, jeho snúbenicou (neskôr manželkou) Alžbetou z Valois a jej manželom kráľom Filipom II., doplnený politickým rozmerom – snahou o oslobodenie Flámska, za ktorú bojuje markíz z Posa. Na pozadí dvorskej politiky, intrigy a náboženského pózu sa rozvíjajú osobné city, ctižiadostivosť, žiarlivosť a obete. Konflikt medzi povinnosťou k štátu a osobným šťastím vedie k tragickému rozuzleniu, v ktorom sú vzťahy i ideály tvrdo postihnuté.

Verzie a strihy

Don Carlos existuje v niekoľkých oficiálnych a neoficiálnych verziách. Pôvodná podoba z roku 1867 bola po francúzsky písaná päťdejstvová grand opéra s baletom a rozsiahlym dramatickým materiálom. Pri cestách do iných krajín a pri inscenáciách sa často skracovala – najčastejšie bolo vynechané prvé dejstvo (scéna z Fontainebleau), a vznikla tak bežná štvordejstvová talianska verzia pod názvom Don Carlo. Počas 20. storočia a neskôr sa objavili snahy o reštaurovanie pôvodného materiálu: dnes divadlá siahajú buď po pôvodnej päťdejstvovej francúzskej podobe, po skrátenej talianskej variante alebo po rôznych hybridných zostavách, ktoré kombinujú prvky oboch tradícií.

Hudba a výrazné momenty

Hudba opery spája veľkolepé scény grand opér y (veľké zbory, náboženské obrade ako "auto-da-fé", bohaté orkestrové plochy) s intímnymi, psychologicky preskúmanými áriami a duetami. Medzi najväčšie hudobné momenty patria monológy a scény Filipa II., silné sólistické výstupy Eboli a intimnejšie duety medzi Don Carlosom a Alžbetou. Verdi tu ukazuje zrelú schopnosť spájať politické motívy s vnútorným životom postáv, čím vzniká dielo súčasne veľkolepé i hlboko ľudské.

Uvedenia a prijatie

Po prvom uvedení v Paríži mala opera rozporuplné prijatie: diváci obdivovali monumentálnosť a dramatickú silu, no niektorí kritici i režiséri považovali pôvodnú verziu za príliš dlhú či komplikovanú pre zahraničné javiská. V priebehu 20. storočia sa však dielu dostalo stále širšie uznania a je dnes považované za jedno z Verdiho najvýznamnejších a najambicióznejších diel, často uvádzané v prestížnych operných domoch v rôznych verziách.

Prečo stojí za pozornosť

Don Carlos predstavuje špičku Verdiho tvorby z hľadiska dramatickej konštrukcie i hudobného zafarbenia. Ponúka hlboký pohľad do konfliktu medzi osobným šťastím a verejnou povinnosťou, rozvíja bohaté postavy so silnými morálnymi dilematami a zároveň prináša nádherné vokálne príležitosti pre sólistov i zbor. Pre diváka je to dielo, ktoré spája veľkoleposť grand opér y s emocionálnou intenzitou ranej modernej opery.

Odporúčané nahrávky a inscenácie

Pre tých, ktorí sa chcú s operou zoznámiť, sú k dispozícii nahrávky v oboch hlavných tradíciách – päťdejstvová francúzska a štvordejstvová talianska. Výber verzie závisí od toho, či uprednostníte pôvodnú grand opéru (s bohatšou francúzskou predohrou a scénami) alebo kompaktnú taliansku verziu, ktorá je častejšie programovaná v niektorých operných domoch. Moderné inscenácie často pracujú s dramatickým potenciálom politiky a náboženstva v diele a vracajú do repertoáru aj menej hrané časti prvého dejstva.