Anglo-holandské vojny (holandsky: Engels-Nederlandse Oorlogen alebo Engelse Zeeoorlogen)) boli sériou ozbrojených konfliktov medzi Angličanmi a Holanďanmi v 17. a 18. storočí, ktorých jadrom bol boj o kontrolu nad obchodnými cestami a námornými trhmi. Všetky konflikty sa viedli prevažne námornou vojnou a odrážali rastúcu hospodársku a politickú rivalitu medzi dvoma najvýznamnejšími námornými mocnosťami svojej doby. Hlavnými spúšťačmi boli zákony a clá obmedzujúce prístup k lodnej doprave (najznámejším príkladom je anglický Navigation Act), konkurenčné koloniálne záujmy, a snaha ovládnuť kľúčové regionálne more, predovšetkým Severné more a Lamanšský prieliv.

Prvá vojna (1652–1654)

Prvá vojna (1652–1654) sa v Anglicku odohrala počas obdobia medzi cisárstvami, teda v období po občianskej vojne, keď Anglicko nemalo kráľa ani kráľovnú. Konflikt vznikol najmä v dôsledku anglických opatrení, ktoré obmedzovali holandský obchod (vrátane už spomenutého Navigation Act z roku 1651) a z konkurenčných stretov o prepravu tovaru v európskych vodách a na atlantských obchodných trasách.

Hlavné námorné konflikty sa odohrávali v oblasti Lamanšského prielivu a Severného mora. Medzi významné stretnutia patrili bitky pri Dungeness (1652), Gabbard (1653) a Scheveningene (1653), kde boli obidve strany tvrdo skúšané – pri Scheveningene prišiel o život holandský admiráľ Maarten Tromp. Anglické námorníctvo pod veliteľmi ako Robert Blake dosiahlo niekoľko dôležitých víťazstiev, čo viedlo k diplomatickému uzmiereniu.

Vojna sa oficiálne skončila mierovou dohodou (Treaty of Westminster, 1654). Dohoda potvrdila britskú snahu o reguláciu obchodu, priniesla určité ústupky a umožnila dočasné upokojenie námorného súperenia medzi oboma republikami.

Druhá (1665–1667) a tretia vojna (1672–1674)

Druhá (1665–1667) a tretia (1672–1674) vojna sa odohrali po reštaurovaní anglickej monarchie (obnovenie vlády kráľa Karola II.). Anglicko sa opäť snažilo oslabiť holandský monopol na medzinárodný obchod a získať kontrolu nad koloniálnymi a námornými cestami. Obidve vojny sa z veľkej časti odohrávali v Severnom mori, ale mali aj významné koloniálne a ochranárske následky.

V druhej vojne došlo k niekoľkým veľkým bitkám, napríklad k štyridsaťdňovým stretom (Four Days' Battle, 1666), ktoré patrili medzi najkrvavejšie námorné stretnutia 17. storočia. Kulmináciou druhej vojny bol odvážny holandský útok vedený admirálem Michielom de Ruyterom, známy najmä rajdom do Medway (1667), pri ktorom Holanďania zničili alebo zajali značnú časť anglickej flotily v prístave Chatham — udalosť, ktorá prinútila Anglicko k mierovým rokovaniam.

Druhá vojna sa skončila Treaty of Breda (1667), ktorá upravila koloniálne pomery: Angličania, ktorí medzitým obsadili Nové Holandsko (New Netherland), si ho upevnili, zatiaľ čo Holanďania si ponechali Surinam. Tieto ústupy predstavovali pragmatické koloniálne výmeny medzi oboma stranami.

Tretia vojna bola súčasťou širšieho konfliktu, keď Anglicko stálo po boku Francúzska proti Holandsku v období tzv. Franco–Dutchej krízy. Holandská republika pod vedením skúsených admirálov ako Michiel de Ruyter dokázala odraziť anglicko-francúzske útoky v bitkách pri Solebay (1672), Schooneveldech (1673) a pri Texele (1673). Výsledkom týchto stretnutí bolo potvrdenie silnej námornej pozície Holandskej republiky v 17. storočí.

Obe vojny — hoci priniesli ťažké stretnutia a miestami premenlivé víťazstvá — v konečnom dôsledku potvrdili schopnosť Holandska brániť svoje záujmy a udržať si vedúcu úlohu v medzinárodnom obchode počas 17. storočia.

Štvrtá vojna (1780–1784)

Štvrtá vojna (1780–1784) sa odohrala v inom historickom kontexte — v období rozšírených koloniálnych konfliktov a krátko po vytvorení nových politických a hospodárskych pomerov v Európe. V texte je spomenuté “po prijatí Aktov únie v Británii”, avšak bezprostredným spúšťačom konfliktu medzi Holandskou republikou a Britským kráľovstvom bolo predovšetkým holandské obchodovanie so vzbúrenými Spojenými štátmi počas americkej revolučnej vojny a obavy Británie z holandskej neutrality, ktorá v praxi umožňovala podporu nepriateľa.

Štvrtá vojna sa vyznačovala britskou dominanciou na mori a úspešnými útokmi proti holandským kolóniám a obchodným bodom (napríklad dobytie ostrova St. Eustatius v roku 1781). Konflikt ukázal zraniteľnosť Holandskej republiky v čase, keď jej hospodárska sila už začínala upadať v dôsledku konkurencie a zmeny medzinárodných vzťahov. Vojna skončila Parížskou zmluvou (1784), pričom výsledkom boli značné straty pre Holanďanov a oslabenie ich koloniálneho a obchodného postavenia.

Dôsledky a význam vojen

  • Anglo-holandské vojny určili transformáciu námorného boja: rozvoj väčších flotíl, nové taktiky formácie a zlepšenie delostrelectva na lodiach.
  • Pre Holandskú republiku znamenali konflikty na jednej strane potvrdenie jej námornej odbornosti (najmä v 17. storočí), na druhej strane však dlhodobé hospodárske vyčerpanie a postupný pokles dominantnej svetovej pozície, ktorý sa vyostril v 18. storočí.
  • Pre Anglicko/Britániu boli vojny krokom k upevneniu morskej prevahy a k rastu impéria, najmä po úspechoch v koloniálnych záležitostiach a priamej kontrole obchodných trás.
  • Vojny tiež ilustrujú, ako hospodárske zákroky (cla, zákony o preprave) a ekonomická súťaž môžu prerásť do rozsiahlych vojenských konfliktov medzi štátmi.

Anglo-holandské vojny sú preto považované za kľúčový faktor pri formovaní neskorších európskych koloniálnych systémov a pri ustavení britskej námornej prevahy, ktorá dominovala svetovým moriam v nasledujúcich storočiach.