Hyracotherium sa v minulosti často spájal s rodovým menom Eohippus (doslova „kôň na úsvite“). Ide o euroázijský zástupca skupiny nazývanej paleothere, ktorá je blízko príbuzná prakoniam a z ktorej sa vyvinuli či vznikli príbuzné línie ako brontoteri. Hoci súvislosti s ranými koňovitými skupinami sú zložité, Hyracotherium nie je úplne to isté zviera ako klasicky označovaný severoamerický Eohippus, ktorý sa používa pre najstaršie známe prakoníky.
Morfológia a veľkosť
Hyracotherium bol maličký, štíhly cicavec s proporciami blízkymi líške alebo malému psovi. Odhady veľkosti sa pohybujú približne medzi 30–40 cm v kohútiku a hmotnosťou niekoľkých kilogramov až do približne 10–15 kg, v závislosti od druhu. Mal relatívne krátke nohy s viacprstými končatinami (typicky štyri prsty na predných a tri na zadných končatinách) — tvar končatín a prstov ukazuje počiatočný stupeň vývoja smerom k jednotnej kopytelnej nohe moderných koní. Zuby boli nízkokorunkové a bunodontné, vhodné na prehryzávanie mäkkej vegetácie (listy, púčiky, plody), nie na drvenie tvrdej trávovej potravy.
Výskyt a prostredie
Hyracotherium žil na začiatku eocénu, približne pred 55–45 miliónmi rokov, v teplom a vlhkom podnebí, ktoré pokrývalo veľké oblasti severnej pologule bohatými lesmi a húštinami. Fosílie tohto rodu pochádzajú z lokalít v Ázii a Európe. Prvé nálezy drobných kostrových pozostatkov popísal v Anglicku Richard Owen v roku 1841 a pomenoval ich Hyracotherium.
Potrava a správanie
Podľa stavby zubov a zvyškov žalúdočného obsahu (ak sa zachoval) išlo o prevažných listárskych (browsing) bylinožravcov — živili sa listami stromov, púčikmi, plodmi a inou mäkkou rastlinnou potravou. Z drobných telesných rozmerov a stavby končatín možno usudzovať, že boli obratné, rýchle a dobré v pohybe v zalesnenom teréne, kde únik pred predátormi často vyžadoval svižné manévrovanie namiesto rýchleho behu po otvorených priestranstvách.
Taxonómia a pomenovanie
Historicky sa do rodu Hyracotherium zaradilo veľa rôznych druhov raných perissodaktylov z Európy a Severnej Ameriky, čo spôsobilo zmätočnosť v klasifikácii. Moderné revízie fosílnych nálezov túto skupinu rozdelili: niektoré severoamerické druhy, ktoré sú považované priamo za raných prakoníkov, boli presunuté do rodov ako Eohippus alebo Sifrhippus, zatiaľ čo meno Hyracotherium sa často obmedzuje na určité európske paleotheroidné formy. Pôvodný druh H. leporinum tak bol predmetom prehodnotení a v literatúre sa objavujú rôzne názory na jeho presné zaradenie — preto sa meno Eohippus dnes opäť používa pri popise niektorých raných prakoníkov zo Severnej Ameriky.
Význam pre štúdium evolúcie koní
Fosílie Hyracotherium a s ním príbuzné formy sú kľúčové pre pochopenie začiatkov evolúcie perissodaktylov (skupiny, do ktorej patria kone, tapíry a nosorožce). Ukazujú rané štádiá prispôsobenia na rôzne spôsoby pohybu a stravovania: menšia veľkosť, viacprsté nohy a zuby prispôsobené pre listnatú potravu — postupné zjednodušenie počtu prstov a zmena tvaru zubov sú potom hlavnými trendmi, ktoré vedú k charakteristike moderných koní.
Vďaka nálezom z rôznych častí severnej pologule sa Hyracotherium stal dôležitým článkom pri rekonštrukcii paleoekológie eocénu a pri mapovaní skorých vetiev rodokmeňa koní.